Mnohí si predstavujú horu ako zápas, horu ako cieľ, výstup na horu ako metaforu výstupu k výšinám duchovným, sedlo ako bránu, za ktorou sa rozprestiera iný kraj, iné údolie, iné východisko, iný svet.
Tak sme sa aj my vybrali do tadžických hôr. Obdivovala som svojich českých a maďarských priateľov, ich kondíciu, skúsenosť so životom v horách a stanovaním, ich odolnosť, Blankin cit, taktnosť a zmysel pre realitu a veľkorysosť, takú dôležitú v horách. Ja som už z tohto vysokohorského života vypadla, ponorená do štúdia v Rusku a do nekonečného sedenia nad staročeskými rukopismi, ktoré napokon začali vydávať svoje tajomstvo. Hoci som stále zanietene cestovala a alegórie výstupu som takmer každoročne prežívala so sestrou v Tatrách, tatranské štíty s vľúdnou prísnosťou a pôvabnou júnovou jarnou kvetenou predstavujú predsa len iný svet než ázijské päťtisícovky.
Rusi ma strašili, že nás v tadžických horách napadnú a olúpia bandy, že Tadžikistan je „kriminal“, „dikaja strana“ – a vôbec, to najhoršie, čo si človek môže zvoliť za cieľ cesty. Skutočnosť však bola iná. Našli sme prísne vysoké hory s dostatkom potokov a jazier z monumentálnych ľadovcov, našli sme tyrkysovo-svetlozelené plesá, ktorých nádhera tu leží akoby z prebytku krásy, a je jedno, či ich vôbec uzrú ľudské oči alebo nie. Táto krása prosto je.
Hoci je na svete mnoho miest, kde človek cíti intenzívnejšie Božiu prítomnosť – môže to byť aj v mestách, v chrámoch ako kondenzácii ľudskej kultúry, modlitieb a prítomnosti Božieho Tela; môže to byť pri širokých riekach, na lúkach pod oblakmi vytvárajúcimi dojem, akoby sa vzďaľovali; môže to byť na dedinskom dvore pod štedro rozhodeným zrnom hviezd či pri morských brehoch pripomínajúcich nekonečno – nekonečnosť možností i pominuteľnosť života, keď napokon všetky ľudské stopy bez rozdielu zmyjú vlny... Hory majú v sebe predsa len niečo špeciálne. Azda je to ich vertikálou, ktorá nevdojak evokuje potrebu stúpať, prekonať sa, vyvinúť námahu, dosiahnuť či nedosiahnuť cieľ, no na jeho konci byť už tak či tak iný, ako sa meníme s každým výstupom – aj na úrovni duchovného prekonávania sa.
Ja som si vlastne ani neuvedomovala, do akých výšin stúpame. Ani sme sa o tom pred cestou nedohodli a ťarcha batoha a dlhodobé stúpanie vo výškach presahujúcich Gerlach, sa odrazu líšili od trochu ľahkovážneho balenia na cestu plnú ambícií.
Pri stúpaní ku Karakulským (čiernym) jazerám sa však začalo čosi nečakané. Už po príchode do Samarkandu mal v našej skupine mierne žalúdočné ťažkosti Tomáš. Miestni nám vraveli, že to tak býva, kým si telo privykne na stredoázijské zloženie vody. U mňa sa však žalúdočné problémy začali prejavovať vo výške 3000 m n.m. Každú chvíľu som musela behať za kríky a kamenie, neudržala sa vo mne nijaká potrava, nemala som energiu, bola som slabá urobiť krok. Myslela som, že k jazerám ani nevyjdem. A nieto ešte k vzdialenému priesmyku ležiacemu v nedohľadne pred nami. Pri jazerách zavládol studený veterný večer – no potom nádherná noc osvetlená lunou, až mal človek pocit, že nenocuje pod hviezdami, ale niekde pri besiedkach, kde do noci družní Tadžici preberajú svoje životy a sny. Bola som však taká slabá, že som to ani nedokázala poriadne precítiť. Ráno mi robilo problém udržať sa na nohách, nieto ešte s ruksakom zvládnuť prevýšenie do 3800 m n.m.
Bolo mi ľúto, že svojich priateľov zdržujem, že na tento výstup prosto nemám, že marím ich ambiciózne horské plány, o ktorých napovedali ich vyšportované postavy.
A vtedy sa stal zázrak – Tomáš, ktorého som z našej skupiny poznala najkratšie, sa ponúkol, že mi vezme batoh. Nasadil si ho spredu – hoci mal sám predtým ťažkosti so žalúdkom. A hoci niesol ruksaky až dva, predsa predbehol nás všetkých.
Koncentrovala som sa potom už len na cestu, na stúpanie samotné. A keď sme zo sedla vyzerali Alaudinské jazero a domček, kde žila rodina pána Aliho pripravujúca pre pocestných pokrm, ako nás už upovedomil jeden Francúz schádzajúci zo sedla, netušili sme, aké priateľské stretnutie nás pri Alaudinskom jazere čaká.
Tento výstup mi dal sebapoznanie, čo všetko sama nezvládam. Nahliadnutie na samu seba očami druhých, očami priateľov. Pri Alaudinskom jazere sa so mnou skupinka Rusov podelila o lieky, ktoré používali v Indii. Zdá sa, že po dvoch dňoch zabrali.
Výstup na sedlo, ako i výstup na strmý svah nad Alaudinským jazerom mi dal opäť príležitosť zosilnieť, preklenúť sa cez akúsi životnú epochu, ako keď prekračujeme sedlo a horský chrbát a hory pod nami sa podobajú na obrovské skrotené i neskrotené svetlohnedé zvieratá. Chvíľu som mala pocit, že sa opäť môžem vrátiť do môjho pracovného sveta posilnená a iná... A vzápätí som opäť upadla do skleslosti, že nad svojimi neduhmi, nad vecami, ktoré vo mne vyvolávali krivdu a nepokoj či závisť – teda „invidiu“, zlé oko, nikdy nezvíťazím a že je lepšie byť osamote. Ale aká je to veľká vec, získať oči druhého, odzrkadliť sa v pohľade druhého človeka, lebo tým viac sa stávam sebou ja sama. „Je to tak lidské...“ pamätám si slová, a skutočne je všetko také ľudské. Tieto pozdvihnutia, exhortácie, táto slabosť, táto prijatá pomoc, tento výstup, tento zostup k jazeru, čakanie na priateľov, presvedčenie sa o slabosti vlastného tela, táto vďačnosť, tento pokojný okamih pri jazere, kým sa opäť nezdvihne silný večerný vietor, tento tieň, čo vrhajú vysoké tuje... Tôňa tu nepredstavuje „umbra mortis“, tieň smrti, ale, naopak, život... Je to také ľudské, ako všetko prekonávanie sa, ako namáhavé zdolávanie Alaudinského priesmyku, kým nám do plachiet duje priaznivý vietor. Kým nám svojou milosťou pomáhaš ty, vznešený Bože!
