Vo chvíľach, keď nad obzorom opäť vidím mračná, ako sa hrdo nesú po letnej oblohe a pozdravujem ich zo srdca akoby to boli vozy šľachticov či balóny, čo som vídavala za detstva letieť nad Košicami, myslím na nádheru tohto bytia. A nebyť rozhodnutia Stvoriteľa – nebolo by nič. Neboli by práve tieto maky, ktorých semienka sa zachytili za obrubníkmi ciest a teraz kvitnú svojou dlhšou, iné kvety predbiehajúcou krásou. Neboli by tieto prastaré lipy ohraničujúce kostoly a konce dedín. Také mohutné a starodávne – a predsa i ony kedysi neboli a opäť nebudú. Lenže pomaly akosi prirodzenejšie aspoň na pohľad s menšou bolesťou prijíma svet úmrtie stromov. A ľudský život, tento môj život... – čo vlastne podnietilo Pána, aby stvoril i moju dušu. A nebola by myseľ, ktorá by sa pozastavila nad nebytím a nebola by myseľ, čo by si kládla túto otázku. A žiadne slovo nie je dostatočne silné a dostatočne krásne, aby dokázalo vzdať Pánovi stvorenstva hold.
A tak sa z pradávnych diaľok – z ľudí, čo boli rovnakí ako my a rovnakou cestou ich na svet privádzali v bolestiach i radostiach ženy – tak sa z pradávnych diaľok ozýva zvuk citary a harfy. Aký je to len prach aspoň s modlitbou, aspoň s piesňou, aspoň s odovzdaním vlastného srdca pokľaknúť pred stvoriteľom a s najväčšou pokorou vravieť – Pane, aspoň touto modlitbou ťa chcem chváliť... Lebo všetko je z Teba, i moja schopnosť, že ťa smiem vidieť a prihovárať sa Ti a oslavovať Ťa v piesňach.
Jeden z mojich najkrajších zážitkov z ciest. Večer sa zaplnilo celé tbiliské námestie a mladí i starí Gruzínci si prišli pozrieť premietanie na tryskajúcu fontánu. Na plátno vody premietali krátky film o Gruzínsku, ľudové piesne i národnú operu... A bolo to také krásne, že ľudia plakali alebo spievali s hlasmi z reproduktorov. Len niekoľkokrát v živote som videla takúto lásku k vlasti.
Dlhou, predlhou cestou sa k nám uberali slová a ako unavení pútnici doráňaní na cestách storočiami, utŕžili aj ony rany. A do ich zvukových podôb sa dostali zrnká prachu a tŕne, premenili sa korene, sufixy i prefixy... A niekde slová ako rieky zmýliace si svoje korytá pozmenili svoj názov. Aby sa napokon dostali až k dnešnému človeku.
Tou istou dlhou cestou sa uberali aj mestá. Staré piliere, základy domov a vydláždené ulice pokryté vrstvami nánosov... To všetko je dedičstvo – teda summa nezaslúženého, čo užívame a čo nás zaväzuje, aby sme v započatom diele pokračovali.
Staré Tbilisi mocne trónilo nad prastarou gruzínskou zemou. Na jeho nádvoriach sa hrávali nikým dnes nespomenuté deti, ktoré predsa svoj život prežili plnohodnotne, ba možno i sväto... Tu kolovala v cievach krv tých, čo žili obetou, čo žili podľa zásady – druhému to najlepšie. Tu žili i chamtivci, pokrytci i ľudia, čo na najvyšší piedestál kládli vlastnú vôľu. Tu v studniach vyvierala voda a ťažké drevené vedrá ju naberali do svojich objatí. Tadiaľto cválali povozy s koňmi, dôstojnícke koče a lesklé topánky veľvyslancov. Tu viedli hovory o politike Perzie a mocného cárstva, tu mali strach z Turkov a zároveň nemali strach z nikoho. Tu kráčali tí, v ktorých hrdlách vreli hrdé gruzínske piesne a ktorých matky ovládali jemný jazyk uspávaniek. Tu sa nad mestom vznášali sokoly a myšiaky sliediace na poliach i dvoroch svoju obeť. Tu kvitli agáty a rozvoňala baza a včely hrali dlhými basovými tónmi pieseň o plodnosti.
Gruzínske slnko sa opieralo o moje plecia. Objalo ma ako starý priateľ a potom sa vylialo na strechy unavených, nepravidelných domov, kde sa na priedomiach vyvaľovali mačky a zatúlané deti sa hrali v uliciach. Vo fontánach si mládež obliekala priesvitný a klzký kabát vody, čo sa im zakaždým zosunul z pliec. Tadiaľto kráčal geniálny muž Puškin, čo sa pred smrťou obrátil naspäť k cárovi i Cirkvi – lebo každý génius vidí Boha. Tadiaľto kráčal i geniálny Gribojedov, gruzínski svätci a dávni rytieri, ktorých cval už nikto nezachytí. A stavitelia chrámov, liečitelia a hudobníci, o ktorých talente dnes už nikto netuší. V uliciach Tbilisi znie život a obrovká vôľa žiť gruzínskeho národa. A nad Tbilisi sa rozprestrelo fialové nebo – nádherné a plápolajúce plamienkami s poslušným slnkom zapadajúcim za obzor... No akokoľvek krásne, je vždy menšie než Nebo skutočné. Nebo krajšie než celá krása, ktorú na tomto svete ľudské oko dokáže zachytiť.
Za fotografie č. 64. 97 a 98 ďakujem Marekovi Smulczykovi
