Keď vnímam vodu, ako hučí v rieke, ako sa ohne okolo konára, čo do nej zvalil hnedé telo a keď ju vnímam v budovách v hĺbke a dĺžke potrubí... Potichu vravím: miazga zeme. A keď sa dotknem starých kníh, keď vstúpim do chrámu a popred tváre z fresiek a keď vidím ducha v básňach a symfóniách orchestrov... Potichu vravím: živica. Takto sa Boh dotkol ľudského rodu a cez neviditeľné cievy, cez kontinenty a stáročia sa šíri Duch.
Keď stretnem starý most uložený cez mesto Esfahán s oblúkmi početnými ako roky Kristove – vtedy viem, vtedy svedčím, vtedy sa brušká prstov dotýkajú tehál a čosi staré z nich sa šplhá do srdca. Vtedy ťa chválim, genius loci, vtedy ťa chválim, každá čiastočka. A vtedy prosím, posväcuj všetky naše dni, najmä tie, keď mlčí genius loci – ten, čo večne trvá, len my sme na neho zabudli.
A svojho ducha nemajú iba miesta. Prebýva i vo veciach. Nad každou vecou v nezaznamenateľnom plamienku tlejú jej vlastné dejiny, práca rúk, ktoré ju stvorili, dejiny predmetu, na počiatku ktorého sa ozýva tlmená hudba materiálov, čo ešte dávno pred nami vznikli celkom z ničoty. Aké to bolo pokojné a správne, keď mali mená veci, a nie ich autori. Keď sa pridávali vznešené mená zvonom, lodiam a liečivým bylinám, keď sa pomenúvali príbehy a city, aby sa napokon pretavili do ľudovej piesne. Meno mal epos a žánre a druhy textov, len nie tí najnepodstatnejší – autori. Lebo kto to koho stvoril? Veď ako sa nepodpisujeme pod vlastný zápach či dych ako príznak života, také je smiešne hľadať vlastné meno pod výsledkom činností.
Nad každý výrobok, každý kameň a koberec z dielní by sme sa podpísali: „Adam.“ Alebo: „Z rúk Tvojich a z Tvojej milosti.“ A zo zázračného rozdelenia. Zo zvláštnych uposlúchnutí a vnuknutí. A z miest, kde sme opustili sami seba. A z miest, kde si nás ako ušľachtilé kone viedol Ty. To my sme keramika z Dielne. Maľované kachličky, vázy a neopakovateľné nádoby, napĺňané dobrým aj zlým obsahom. Čo sami zo seba strhávajú glazúru nebies a hlboko v hline, v najhlbšom vedomí a každom skutku prečnieva podpis autora: Boh.
Tento pán je jeden z posledných muezínov v Iráne. Na požiadanie zaspieval pred návštevníkmi esfahánskej mešity azán - chválospev a zvolávanie veriacich k modlitbe. Z vrcholkov minaretov volal: "Alláhu agbar!" iba v mladosti. Potom aj do Iránu prišla moderna a podobne ako pohyby zvonárov a vrúcne srdcia starých zvonov u nás, aj v Iráne nová doba umlčala muezínov spev.
Čo je to vlastne ľudská mozaika. Čím a ako zdobiť materiál. Veď my len v ornamentoch napodobňujeme cykly života, hudbu a cit a štruktúry úžasu. A napokon nás vysmeje obyčajný mramor, vznešený, s tou najoriginálnejšou mozaikou; ktorý sám určí, ktorá jeho odroda bude vzácna a sám sa podvolí snahe ľudských rúk.
A tak sa do mojej kože podpisuje neviditeľným perom „otec“ a „mama“. A do mojich dní vznešené volanie. Ten tichý hlas, na povel ktorého - a podľa jeho hudby vzniká umenie, pôdorysy námestí a miest, podivná krása fasád budov a drobných ornamentov v mešitách. To azda preto sa tak veľmi upiera civilizácia sama do seba, aby nepočula jeho volanie. A do budúcich dní sa podpisujeme ako autori skazy, autori zabudnutia na Nebo, tvorcovia vlastnej smrti. Keď sa zdá ďaleko, akoby jej ani nepatrila tá istá zem. Kde stoja drobné dedinky a mestá, vyschnuté rieky aj starobylý most, ktorý sa napäl ako líščí chvost a privinul si rieku... A kde ma iba ako Jonáša zhltlo a opäť vypustilo vznešené južné mesto Esfahán.
