Kdesi v diaľkach z východu trúbili ako fanfáry za gongom slnka indické slony a z vysokých pustovní sa ozývali hlboké tóny modlitieb. Zo západu zas doliehali medené zvony, trúbenie áut, cinkanie električiek, odraz vlaku sa mihol v priehrade pod železničným mostom a vietor pohladil zelené vlasy tvrdej pšenice. Ale v tejto zemi nebol ani východ, ani západ. Bol to Irán, veľký priateľ dejín. Ľahol si na priestranstvá medzi Kaspickým a Arabským morom, prevaľoval sa v dejinách na východ a potom ďaleko na západ i sever, ako keď ležíme na lúkach či v novej posteli nevediac si ešte nájsť správnu polohu. Napokon ho zopli hranice a po chrbte ho teraz jemne šteklia autostrády a na dávnych poliach sa objavili sivé záplaty letísk. Takýto Irán nás privítal.
Slnko ležalo natiahnuté na celej ploche mora. Nedalo sa presne povedať, kde začína a kde končí, tak veľmi sa jeho klesajúci odraz rozlieval po pokojnej hladine. Ležalo v mori ako staré indické božstvo a čoho sa dotklo, to prebralo kus jeho zlata. Akoby predmetom dávalo nové mená, každá vec v jeho žiare začínala žiť. Nezmestilo sa do rieky, čo vo večernom stíšení niesla na hladine jeho obraz a napokon milovalo rieky až tak, že si ich v lete zobralo k sebe do neba. Teraz sa rieky premietli na oblohu. Pretekali v jej bledomodrých farbách, v rozťatých oblakoch sa občas dala zazrieť ich delta a ľudia čakali, až sa v zime opäť narodia.
Oblaky vystúpili nad krajinu ako starí priatelia. Tak sa vidíme opäť – vy, drahí letní oblační bratia! My vravíme vám, že ste premenliví – ale kto sa tu vlastne premieňa? To my meníme zavše nálady i prikázania, raz sme plní zmyslu, bázne a vďaky a inokedy zas celkom jasne zabudneme na všetko. Raz v nás Pán prebýva a potom sa zas stratí a my si zúfame. A nemáme už ani toľko viery ako deti, až nám napokon z dávnych brehov detstva nezostalo nič, len vy, ďaleké biele oblaky. To vo vás je moja mladosť.
Zoroastriánske obetné veže.
Koľkokrát som mlčala a milovala ticho a teraz sa slovám chce – von! Von! Teraz sa chcú rozdávať a obracať sa k Bohu... Veď ja ti toho toľko dlhujem, Pane! Všetko, celučký život môj, veď vôbec nepatrí mne, a predsa ho človek žije tak nesprávne, tak celkom hlucho voči Tebe! A ktosi celkom iný do mňa vdýchol život a obliekol si biely kabát kože mňa... A my sme k Tebe, len ako pyšný prach... A ešte ako pyšný!
A nad Iránom opäť stúpa slnko a k večeru sa zjaví nad hladinami celkom utíšených riek. A žiari v nich ako hlava Jána Krstiteľa, čo tak veľmi vedel a tak miloval. Len my sme potom pokazili – aj zem, aj Cirkev... Och, slnko, slnko, čo nám lúčmi stínaš hlavu... Napokon, prosím, odpusť nám.
V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.
