Navštívil si ma tak náhle a tak nežne, Boží smútok.
Dívam sa na kopce, ktoré sa vynárajú a zas klesajú na úroveň zeme pri cestách. Na obzore badáme ohne ropných veží akoby dávni kovoví anjeli niesli pochodeň a ich plamene sa trasú vo vzduchu, keď fúka vietor a kdesi v diaľke už tušíme Irak a široké ústie Eufratu. Prastará je táto zem. A každá naša stavba, pokiaľ sa líši od poklony smerom nadol, je len ďalšou z babylonských veží... Myslím na Rodoský kolos, na plne naložené vozy a karavány, ktoré na egejský ostrov nosili na svojich chrbtoch obrovské kusy bronzových stehien slnečného boha. A stál len niekoľko rokov a pár rokov stoja paláce a sochy našich tiel.
Do Sús prichádzame skoro ráno a spolu s nami aj horúčava, ktorá panuje nad krajinou Chúzestánu celé mesiace a pre miestnych znamená snáď to, čo pre nás dlho neodchodiaca zima. Domáci sa nežne pýtajú – prečo ste neprišli na jar? A usmievajú sa, keď sa, pochabí, chceme vybrať za pamiatkami a krásou uprostred žeravého dňa. Ktorýsi pán na trhovisku mi dáva zväzok byliniek a namiesto hradov a chrámov často hľadáme na uliciach jediné – tieň a stánky s potravinami, kde by sa dalo kúpiť to najcennejšie. Voda.
Slobodný letný vietor mi veje do tváre. Za oknami sa celkom premenila krajina. Ropné vlaky, továrne a bolesť, keď stretávame na uliciach veteránov z vojny v zálive. Zásahy tej neviditeľnej a predsa dobre tušenej nie anjelovej ruky, ktorá stavia človeka proti človeku a na vyššej úrovni národ proti národu.
Ako len nádherne spieva v týchto končinách noc. Ani sa mi nechce dovnútra, napokon, dlho to vyzeralo tak, že ani žiaden prístrešok tejto noci nebude. Nakláňali sme tvár do nočných fontán a v čajovni nám ktosi veľmi družný núkal sladký horúci čaj a chlapcom vodné fajky. Počúvam vonku drobný praskot, keď po štrkovitých cestách prechádzajú cyklisti – čo je to za šťastie, že som sa dostala do tejto krajiny? Spomienky nikam neodišli, sú pevne uzamknuté v týchto chvíľach a až sa vrátim, budem môcť z nich čerpať a radovať sa z toho, že minulosť nikam neodchádza, že v Tvojich dlaniach sa nestráca ani jedna z chvíľ. Veď takto sa môžem neustále vracať do najkrajších dní života. Ale ktorý deň je vlastne menej pekný? A v ktorom by bolo menej Boha? Žiadny, zas všetko záleží od môjho srdca – ach, čo je to za trúfalý tvor, človek, čo všetko navôkol meria vlastným srdcom a vlastnými očami.
Aké je slnko mocné, až je zázrak, že nezahubí tú smietku, človeka. 52°C.
Podivuhodné osudie dejín, ktoré prechováva len to, čo sa mu zapáči. Náhodná (a aká malá!) a údajne približne 3 000 rokov stará stopa človeka v rozpálenej hline.
Aká je to krása zobúdzať sa do ešte chladného iránskeho rána. Všetko prestupuje svetlo ako kopija lásky, mesto ešte spí, ale v obchodíkoch už počuť hrmieť a štrngať hrnce, príbory a presúvané stoly, stánky so zeleninou dvíhajú svoje pásikavé striešky, chlieb vonia, povoľujú mreže obchodov a v diaľkach počuť, ako naberajú plyn autá rozbehnuté za mestom. Priatelia spia. Vychádzam von. Aký je to zázrak – človek. Rada sa dívam do spiacich detských tvárí, odovzdaných a krásnych až na smrť, ale o čo krajšie sú spiace tváre dospelých, poznačené celou ťarchou a bremenom života. Ráno sa prebíja do ulíc a k ľuďom ako prvá výzvedná hliadka ťažkoodenej armády dňa – a my už tušíme, že bude opäť horúci a sparný a plný zázrakov v každom kúte sveta. Ako sa rozvíja pivónia, tak pomaly ukazuje okvetné listy aj tento vopred zavinutý deň a my ho vítame a podobne odvíjame i ďalší, i ďalší deň z klbka života. V blízkej mešite sa modlia a vonia kôra topoľov. Pozdravené buď, ako nové dieťa, ráno...
V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.
