V čase, keď sa Európa odvracia od Boha a sama od seba a od všetkého, čo ju tvorí, sa postava svätého Marka Križina (Križevčanina), magistra filozofie a fyziky z Grazu a doktora teológie z Ríma, kde bol i vysvätený, vynára z hĺbok dejín v ešte jasnejšom svetle. Oslávil Boha a Katolícku cirkev svojím životom a svojou smrťou. Roku 1616 ho ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň pozýva do Uhorska a vymenúva ho za profesora a vedúceho kňazského seminára v Trnave, za ostrihomského kanonika a správcu benediktínskeho opátstva Széplak pri Košiciach (Krásna nad Hornádom), ktoré bolo súčasťou ostrihomskej kapituly. Spolu so sv. Melicharom Grodeckým a sv. Štefanom Pongrácom počas okupácie Košíc vojskami Juraja Rákociho a po neúspešnom nátlaku na prestup na kalvinizmus a po krivom obvinení zo založenia požiaru v meste, podstúpil dlhé a kruté mučenie až na smrť.
Cestička zo stanice ma vedie do centra Križevaca. Rýchlejšie, rýchlejšie, kým neuvidím prvú vežičku kostola. Rýchlejšie. Rýchlejšie... Za svätým Markom Križinom, vzorom kňaza, čo chodil po tejto zemi v službe Ježišovi Kristovi. A Križevac, ktorý som v myšlienkach milovala prostredníctvom diela mons. Jozefa Tótha Spev košického tria, ten bájny Križevac, toľkokrát vystupujúci v tomto literárnom diele... Križevac sa odrazu vynára pred mojimi očami. Oblaky nad ním sú skutočné a skutočné je všetko: kukuričné polia, strechy domov, mocné javory a staré lipy, mačka bežiaca po strmom násype, zelené a strieborné autá pred bránami... To všetko dodáva Križevacu konkrétny rozmer. A zdalo by sa – veď je to obyčajné mesto z asfaltu a kameňa, z červených škridlíc a pastelových omietok a ľudia v ňom sú z mäsa a krvi a chorvátske slnko im dopadá na unavené plecia. A presne taký bol Križevac i pred štyristo rokmi, v dobe svätého Marka. Jeho krv je skutočná, hoci dnes naňho mnohí zabudli. Akoby ľudstvo potrebovalo vždy najprv ukameňovať a zavrhnúť a až potom rozpoznať. Prechádzam po starých uličkách, okolo domov so širokými strechami a starými múrmi, po dlhej hlavnej ceste v záhrebskom kraji, na ktorý hľadí bistrická Panna Mária, patrónka Chorvátska. Už nie som viac cudzinkou. Boh vedie moje kroky k vzácnostiam.
Svätý Marek, tretí patrón Chorvátska, ujmi sa i našej zeme. Oroduj za Slovensko a za jeho kňazov, aby podľa tvojho vzoru nasledovali Ježiša. Veď slová, ktoré sa modlíme k archanjelovi Michaeolovi: „satanam aliosque spiritus malignos, qui ad perditionem animarum pervagantur in mundo“ – „satana a iných zlých duchov, ktorí na skazu duší obchádzajú svetom...“, sú naliehavé práve dnes, keď si diabol obliekol šaty liberalizmu a prospechu. Keď je ľuďom prednejšie čokoľvek, len nie to, čo chce Boh a keď sa človek, čo je sám stvorený, smeje zo stvorenia i Stvoriteľa. Keď sa mravčími krokmi vedy vydávame na púť netušiac, že je to tá istá cesta, po ktorej už dávno kráčala míľovými krokmi teológia, ktorá nahliadala na veci nie zvonku, ale znútra. Svätý Marek, patrón Chorvátska, čo sa tak zúfalo bránilo pred vstupom do Európskej únie, pomáhaj i našej zemi. Pomôž nám opevniť si srdce, ako sa kedysi pred Mongolmi a Turkami opevňovali naše kostoly a mestá. Spevni ho vrstvou milosrdenstva, múdrosti a ticha.
S akou bolesťou sa dotýkame všetkého na tejto zemi. Vysoké župné paláce s barokovými fasádami, kniežacie kúrie a jezuitské kolégiá, ktorých obyvateľov už niet, ako v zime opúšťajú vtáky krajinu a na nebesiach, v záhradách, v lesoch a nad poľami je odrazu prázdno. Tak prechádza i každá ľudská epocha, ktorá sa pominie spolu s tými, čo nosili jej myšlienky, až po nej zostanú len budovy, svedectvá a písmo – ten zázrak zoslaný ľuďom, v ktorom sa uchováva duch, emocionalita i myšlienky. Tak sa míňa i ľudský chlieb, čo mizne a končí sa ako tieň, ako každé ovocie, ktoré po požití hynie, každá potrava, ktorá zhasína v ľudských cievach. Len chlieb Boží, Hostia, trvá... Jej slnko žiarilo v monštrancii vydvihnutej do výšky, ako Simeon vydvihol v chráme Krista a ukázal ho svetu. Tak isto Telo Pána dvíhal i svätý Marek Križin. A Božia noc tak dvíha do výšok slnko, ktoré ožaruje celú zem a jeho lúče sa bez črepín lámu i nad Chorvátskom a moje oči sa kŕmia jeho svetlom.
Po prežiarenej ceste kráčam do Križevaca, k chrámu svätej Anny, patrónky tohto mesta. Boh zosiela anjelov v ľudskej podobe, ktorý nás čakajú na presných miestach s presným poslaním. V Križevaci stretávam pána Gorana Katalenića, ktorý ma previedol po všetkých miestach spojených s týmto národným svätcom.
Svätý Marek Križin, dnes Križevac, Graz, Rím, Trnava i Košice – všetky mestá, v ktorých si žil svoj mladý život, potrebujú tvoju ochranu. Keď z nás po rokoch opadáva život a to, čo je stvorené pre smrť ako piesok a prach z nôh pútnikov. Svätý Marek, doveď nás ku Kristovi. Pros za nás, aby nám bolo odpustené, koľko svätcov sme vo svojom národe nerozpoznali, koľko ich denne zabíjame ešte nenarodených a vydvihnutých nad zem v tmavom životodarnom lone matky... Ako sme v dejinách zabudli na teba, ako ti Košice, posvätené krvou teba a tvojich dvoch bratov, nepostavili pomník, hoci si mesto vydvihol do nebies. A my staviame kvadratické chrámy márnotratnosti, pyramídy a sochy prezidentom, podivným víťazstvám a pominuteľným republikám... Podaj ruku našej vlasti, chyť mocne Slovensko a uč ho, ako si učil kedysi seminaristov v Trnave vytrvať vo vernosti Bohu, Cirkvi a Apoštolskému stolcu. Nech sme zavrhovaní a opľúvaní a stonajúci od námahy, lebo napokon budeme oslávení. A ako v križevackých oknách kvitnú petúnie a slnko žeravými kľúčmi otvára letnú oblohu, tak Kristus otvára naše srdcia, aby sme mohli vidieť krásu a teba. Vznešený Marek Križin.
