Prázdnotu, čo vzniká naplnenou túžbou a podstúpenou diaľkou zapĺňa v takých chvíľach navštívené miesto samotné. Ono formuje človeka, vstupuje do neho, vpisuje sa do jeho osobných a osobnostných dejín, genius loci onoho miesta sa už do konca dní zapíše a uloží kamsi do podvedomia človeka, ktorý miesto navštívil.
Tak som navštívila Váš hrob, Alexander Sergejevič. Nesiem Vám bledofialové astry, hoci viem, že Vy to nepotrebujete. No ja tými kvetmi vychovávam samu seba. Nesiem ich na Vašu pamiatku a na pamiatku poézii, ktorej tým spolu s desiatkami ďalších návštevníkov vzdávam hold. Aká je to krása prinášať niekomu kvety. Prichádzam na návštevu, hoci dvere domu tu predstavuje vstupná brána Svätohorského monastieru. Vystupujem po schodíkoch k vzácnemu hostiteľovi, hoci jeho rezidenciou dnes nie je tmavá knižnica s nazlato svietiacimi písmenami na hrubých chrbtoch kníh, ani písací stôl s brkom husi, čo už neuletí do diaľok, ktoré premeriaval pohľadom. Tým sídlom je hrob – ale vari prichádzam vzdávať úctu rozkladajúcim sa ostatkom človeka, ktorými sme napokon my všetci, keď opäť nebudeme, ako nás nebolo ani pred počatím?
Nesiem Vám kvety a prechovávam k Vám lásku, dávny neznámy Alexander Sergejevič. Nazývajú Vás „solnce russkoj poezii“ či „naše vsio“. Jednej panej sa tisli do očí slzy, keď rozprávali o Vašom detstve – vravela, že ste slobodný, jasný, krásny duch. Ale uvedomujem si, aké je svojím spôsobom jednoduché milovať nepoznaných mŕtvych. Plní zášti často nemilujeme živých, vkladáme do vzťahov svoj hnev, únavu, či potrebu vlastniť človeka. Pri mŕtvych už nezmeníme nič, už je to iba náš vlastný, jednostranný cit. Mŕtvy nás už nesklame, už za neho vypovedá uzavretý život. Naša láska k nemu už môže plynúť ako hlboká, široká rieka posvätená večnosťou, prahom života a smrti, za ktorý zatiaľ nemôžeme. Naplňuje nás samých, ktorí ju vydávame. O čo viac je však potrebnejšia láska k živým. Láska k nepriateľom, ktorej nás učil Kristus, keď precítime, že každý potrebuje našu modlitbu. O čo intenzívnejšia je potom ona láska, ak si uvedomíme, ako mnoho môže zachrániť ešte na tomto svete alebo v očistci.
Ponáram svoju tvár do kníh, do starých tlačí a rukopisov, ale znamená to, že sa mi v tvári budú zrkadliť ich ornamenty a písmená? Zabaľujem si nohy do obkladov z opadaného lístia, rosou posiatej trávy, do dlaždíc starých miest a špinavých hrboľatých chodníkov. Ale znamená to, že si v sebe tie miesta uchovám? A uchovám si v sebe miesta, kde som sa ako do kabáta obliekala do vetra a zahaľovala som si tvár rúškom krajiny a rúškom slnka, ktoré som ani nechcela snímať zo svojho obličaju. Čo teda zostane vo mne z miesta Vášho posledného odpočinku, Alexander Sergejevič? Niektorí vravia, že posledného odpočinku niet, veď smrť je aktívna, je vyvrcholením nášho života. Veď pre večný život žijeme, k nemu máme smerovať všetky svoje aktivity, so zreteľom naň usmerňovať všetko naše snaženie.
Nuž, pomodlím sa za Vašu dušu, vznešený Alexander, aby spolu s ostatnými dušami spočinula na nebesiach, spolu s anjelmi a prorokmi vystupujúcimi vo Vašej poézii. V kráľovstve, aké ľudské oko nevidelo a akého sa len veľmi neobratne dotýkajú ľudské slová i v poézii – túžbu po ňom lepšie vyjadrí azda len hudba, napokon i ona prebývala vo Vašich veršoch. Vaše postavy, Vaše krajiny, Vaše farby, Vaše vzletné slová, Váš svet... To všetko spolu s Dantem, ktorého ste milovali, smeruje svojimi predobrazmi k obrazu pravému. Teraz už vidíte veci priamo. Závoj, ktorý oddeľoval poéziu od večnosti, padol.
A tak my ešte pred bránou smrti ako pred bránou nepoznaného kláštora, kam živí nemajú prístup, sa modlíme za Vašu dušu a prinášame na Vašu mohylu kytice astier. Ony odkvitnú, ale hlboká láska vo vnútri kvitne. My sa ňou modlíme za nepriateľov, ktorí v tom okamihu strácajú nepriateľskú podstatu. A modlíme sa za mŕtvych a živých. Podobne ako spoza múrov chrámu dolieha zvonenie a liturgický spev, slabnúco mizne i naša existencia, a v jesennej krajine s bielymi brezami a múrmi kláštora v rannej hmle, zaznieva z requiem „...ad te omnis caro veniet.“
