, hrdinstvo rytierov a odlesky striebra v olivových hájoch... Chce sa mi volať: Španielsko! Španielsko! A z gotických kostolov sa ozývajú zvony, aby podobne, ako keď zvoní láska, bolesť a smrť pripomenuli, ako v nás neustále prítomnosťou vlastnej ľudskej duše pulzuje transcendentálny svet.
Ten obdivuhodný zázrak ľudskej kultúry - ako sa vždy v inom a neopakovateľnom pomere poskladá v každom štáte reťazenie základných entít: Boh, krajina, ľudský duch, jazyk, kultúra, národ - však nebol jediným, čo ma priviedlo do hornatého kraja Sierra de Guadarrama. Nebolo to iba zistenie, ako tento dotyk Božieho, večného sveta s pozemským svetom podliehajúcim zákonu rozpadu; dokázali osvietené postavy ľudských dejín pochopiť a prispôsobiť mu svoje konanie a svoje životné dielo od umenia, cez filozofiu, každé jednotlivé remeslo či povolanie, až po najvyššie štátnické kroky. Navštívila som Valle de los Caídos – Údolie padlých, kde sa na pamiatku obetí Španielskej občianskej vojny týči niekoľko kilometrov od Madridu najväčší kríž na svete.
Baziliku Svätého Kríža a benediktínske opátstvo s monumentálnym vyše stopäťdesiat metrov vysokým krížom nechal postaviť ako symbol zmierenia Francisco Franco. Stavebné práce na komplexe sa začali v roku 1940 a trvali takmer dvdsaťročie, aby tam napokon našiel miesto posledného odpočinku J. A. Primo de Rivera a o niekoľko rokov po ňom aj samotný generál Franco. A to je dôvod, prečo je toto miesto od roku 2009 uzatvorené pre verejnosť.
Ihličie ešte spí. Leží na zemi pokojné a mäkké, odráža sa v ňom svetlo a z hustého borovicového lesa sa šíri upokojujúca vôňa. Hoci je už ráno, cesty vedúce do údolia sú prázdne, väčšina turistov mieri do starého kráľovského sídla v blízkom San Lorenzo de El Escorial a hoci na nich svieti niekoľko desiatok kilometrov mocný a smutný kríž, odbočuje sem málokto. Až po dlhšom čase sa pri rampe na permanente stráženej vrátnici objaví auto – a potom ďalšie. A ďalšie. Za predným sklom vidno mužov so svätými tvárami v reverendách.
Boli to práve oni, kto ma odviezol až k bazilike a boli to práve oni, kto v nej s vernosťou a dôstojnosťou slúžil svätú omšu. Bazilika Svätého Kríža sa nachádza priamo pod vrcholom hory, teda akoby sme pri nej skutočne vstupovali do podsvätia. Franco nechal nad svojou dlho plánovanou hrobkou postaviť to, čomu slúžil celý svoj život – Ježišov kríž. Hlavná brána je zdobená dvojhlavou orlicou – symbolom španielskych Habsburgovcov a nad ňou sa vyníma veľká a pritom jednoducho a hlboko pôsobiaca pieta. Pod ňou už vedú široké chodby do tvaru kríža. Najdlhšie z jeho ramien, monumentálnu chodbu akoby pripomínajúcu tunel vedúci na druhý svet, lemujú z oboch strán obrovské gobelíny s výjavmi z Apokalypsy. Až na samom konci svieti kríž, akoby človek skutočne predstupoval pred zmysel a sudcu svojho života - pred Boha.
V deň, keď túto španielsku Golgotu navštevujem, je v bazilike azda iba desať ľudí. No napriek tomu zbor kňazov slávi liturgiu a napriek tomu spieva niekoľko desiatok členný chlapčenský chór. Všetko je dôstojné a vznešené. Pri Premieňaní zhasína svetlo. V hlbokej tme zostáva svietiť kríž.
V takýchto chvíľach sa chce človeku poďakovať za Cirkev. Vyjadriť to, čo sa vyjadrovať nezvykne a čo mnohí považujú za nepotrebné či samozrejmé alebo za spiatočnícke či nie celkom vhodné... Poďakovať sa, že sa k nám skrze ňu dostalo tajomstvo viery - to nepochopiteľné tajomstvo omilostenia dejín, keď Boh sám sebou potvrdil stvorenie a stal človekom. Za to tajomstvo, ktoré sa šírilo z Jeruzalema naprieč celými dejinami, v ktorom môžeme byť spojení s toľkou bolesťou a krásou sveta, s najvyšším ideálom, k akému sa nedokázala vypäť židna kultúra, s Cirkvou, ktorú sa po celé stáročia snažili chrániť monarchie, až kým ich zdanlivé novus ordo republík nezmiatlo z povrchu zemského, aby potom so storočným oneskorením siahlo aj na to najposvätnejšie - na ňu samotnú.
Bazilika pripomína katakomby. Ako korene Cirkvi – ktorá bola povýšená zo zeme a možno aj ako varovanie či upozornenie na nastávajúce časy. Lebo to, k čomu sa dnes utiekame nie je kríž, ale útek od údelu – ale kam sa dá ujsť pred sebou samým? A zatiaľ nám kríž vraví o úzkej bráne. O svete, kde je človek hodnotnejší, čím umenšenejší je tu na zemi. A miesto myšlienok, kde človek vidí sám seba víťaziaceho či dominujúceho na všakovakých postoch; prichádzajú tie, kde sme na kolenách pod krížom. Ako sú pod krížom svieže borovice – pod Krížom v údolí Valle de los Caídos, ktorý sa politicky „nehodí“, ktorý hovorí o pravde „nekorektnej“ a „agresívnej“. A odrazu úodlie s „kontroverzným“ krížom pripomína v čomsi aj Slovensko – keď je „nevhodné“ hovoriť na verejných miestach odvážne o Bohu. A v údolí padlých prudko vonia kôra pínií a suchá tráva. A sedem orlov zlieta zo skál na miesto, ktoré najviac povýšila a zdôraznila katolícka Cirkev, na miesto, ktoré volá na naše oči na toľkých stenách a nad zárubňami dverí. Tam. Do diaľky. Ku krížu.
Krajina je ešte stále pokojná. Bronzové ihličie, rozmarín a suché steblá sa dotýkajú členkov; zatúlaným topoľovým listom sa už pripomenie skorá podjeseň. Prípad najväčšieho kríža na svete mi pripomína otázku, dokedy a ako vlastne sa dá ukryť kríž. Ako sa vlastne môže označovať za fašistický, nacionalistický, nemierový, patetický, mlčiaci, ťažký či tmársky. Ako neexistuje spôsob ani zákon, ktorým by človek zamlčal sám seba a svoju minulosť. Keď zakrýva existenciu Pána Ježiša, ľudského rodu i stvorenia samotného. Lebo taký plášť, do ktorého by človek zahalil sám seba (a ľudské ramená predsa predpovedajú kríž), ktorým by prikryl i celú zem, plnú krížov v prírode – neexistuje. Hoci by nám ho i núkal ten, ktorý nič nestvoril, a napriek tomu tak rád našepkáva: „Vzbúr sa.“, „Nebuď radikalista...“ alebo „Zapri.“
