Ako sa trasieš a aká si neistá, keď lezieš po skalách, moja noha. A až potom - práve tam, na strmých svahoch a v chladných skalách, kde by sa žitie zdalo čímsi absurdným alebo strastiplným, sa dozvedám, čo je to vlastne život. Vie to mladý brest, ktorý sa zachytil do štrbiny v útese pri Velikom Gradišti. Vie to zvonček, ktorého vložili do priehlbiny v strmom previse ako poklad. A ani jeden z nich nič neskúma. A ani jeden sa nebúri. A ani jeden nenaznačil, že sa im úzkou trhlinou v skale krivdí, žiť kdesi medzi povodňami a veternými smršťami, ktoré tak často počuť z brehov blízkej Transylvánie.
Príroda pri Dunaji mlčala. Aké je veľkolepé dívať sa na chvíľu na svet z druhej strany Boha.
Na chvíľu byť s ním vo dvojici s kameňom, horskou kýchavicou, s drobným žltým nátržníkom a s nikdy nevyčerpateľným tajomstvom jesene a jari, zalievajúcej svet ako príliv a odliv života. A nikto z nich nezareptal, že je im to málo.
Vedia, čo je to sedieť v náručí na kolenách hory, pri skrútených koreňoch horského topoľa a pri brehu Dunaja, ktorý nebude nikdy tiecť opačným smerom a ktorý ukazuje, aká presná a mohutná je jeho cesta. Že človek spúta Dunaj? Po vode sa s tichým vŕzganím plavil srbský trajekt. Nie. Ak sa mu zachce, Dunaj spúta človeka.
O tichom sladkovodnom Leviatanovi, ktorého neradno vyrušiť a od ktorého si treba len toľko, koľko človek potrebuje, vedeli svoje srbskí a rumunskí rybári. To všetko Boh: Pán Váhu, Tatier, Dunaja, Durmitoru a Himalájí, ktoré sme nikdy nedobili, ani nestvorili, iba sme sa ich naučili pomenovať, zmerať, posúdiť alebo nevnímať.
Počúvam Srbov a učím sa z ich slova hvala. Ako je vo chvále zahrnuté všetko, od vďaky po slávu. A nad Dunajom na previsnutom suchom konári vývratu sedí kormorán. Miesto železných skalných vrát na kopcoch hrdzavejú stromy, oblaky chodia dýchať do transylvánskych plání a keď sa dostatočne nasýtia, zhluknú sa do kŕdľa ako kravičky. Hladina Dunaja je taká mocná. Tvorí kopčeky, celé reťaze peny – aha – teraz sa vyhodila ryba a čajky zamyslene sediace vo vetre ju nechytili. Ešte sa nachvíľu obzriem za horu, ako ma odzadu stráži a šteklí a za Dunajom, ktorý Boh zložil ľuďom k nohám ako dar. A Dunaj hučí a jeho mierne vlny pripomínajú borovicovú kôru. A Dunaj hučí a mne odrazu v duši ako v starom krbe vzbĺklo a plápolalo nové polienko...
