A ty sa naďalej rozliehaš do výšok a po obzory; ako sa rozlieha milosť. Do svojich radov pozýva tichých. A dávaš nám ešte dni – dni hodnotné a plné. A dovoľuješ nám vôbec hýbať perami. A my vravíme „krása“, „práca“. A ešte „príroda“ a „Boh“. A kocháme sa vo svojom pohodlí. Ale kde je kríž? A kde je Kristus? To práve Jeho sa zbavujeme najľahšie. A v hmlistých ránach blikajú sviečky pri okrajoch ciest a za nimi vlhká tráva a ty, ktorá sa umenšuješ pod steblá.
Kráčame po tebe tak, akoby sme boli nadmieru spokojní sami so sebou. A azda vidíme, čo v našich životoch nie je správne; azda nám čosi našepká, že to alebo ono je nutné zmeniť. A kde vziať na to posvätnú istotu a kde vziať na to čas? A namiesto skutku sa uspokojíme s tým, že sme dnes na teba už mysleli; že sme už aspoň raz v živote pocítili teba. Zem... Že sme už raz za deň spomenuli Boha a že raz v živote sme pomohli. A pritom ty – konkrétná a presná; dôsledná vo formách, jednoznačná aj v obsahoch, keď naše idey nosia pravdu alebo pochyby. Zem... Do teba indické božstvá siali vášeň, aby sa z nich narodilo potomstvo. Nad tebou stáli staré národy a vyprevádzali až k tvojim nohám bohatierov.
Po prvýkrát sa dívam z okna na iránsku zem a prvé, čo vidím, sú pastieri. Takto ma teda víta krajina. Tými, čo ako prví videli betlehemskú hviezdu; tými, čo sa ako prví prišli pokloniť Kristovi. A všade hory, hory, strieborné olivy a kamenisté cesty, hlinené múry domov a opäť pastieri. Pošepky zopakujem: „Biblická zem.“
A bezpochyby takou aj je. Tu žil prorok Daniel a Ester tu vykonala svoj dnes už zabudnutý čin. Tu zomrel apoštol Júda Tadeáš a až tu siahala Babylonská ríša.
Ako len málo myslíme na teba – ty druhá, nebeská zem. Čo znamená tvoj čas, mohutný a nežný ako svetlo v korunách bukového lesa; aký nepomer medzi tebou a nami, o ktorom spievali už barokoví básnici. A predsa práve tebe venujeme najmenej času – a ako ničíme viditeľnú krajinu; tak zatracujeme aj budúce nebesia. A nenesieš so sebou čas, ktorý je naším sprievodcom po tomto svete a nenesieš so sebou ani priestor, ktorý sa končí, ako keď sa spoza ciest po milovanej krajine začnú čoraz zreteľnejšie ohlasovať hranice. A obdobne ako pri smrti sviečky, ktorej umiera voskové telo, aby sa z nej narodil plameň; aj tu je za smrťou pýchy, nedôvery a hnevu celkom netušený duchovný svet.
Ako sa vám inak prihovoriť, než týmto jazykom, rukami a slovami – ba možno práve nimi, aby ešte viac popri nich vynikla vaša krása - nebesia? Keď postupne akoby to bola vznešená ruka Paganiniho a Lista schádza vaša žiara od oblakov k poliam a svetlo na ne spúšťa dlhý vodopád. A v detstve mnohým deťom prežiarite tváre a v dospelosti zostanete u vznešených – aby vás niesli v duši a museli mlčať o hrôze a kráse, ktorá sa im zjavila.
Na týchto fotografiách vidíte kurdských a perzských chlapcov v krajine, o ktorej sa nám čoskoro budú snažiť nahovoriť, aká je nebezpečná, ako na jej čele stojí fanatický a populistický autokrat. Ako sa vrelo očakáva, aby aj Irán prežil konečne svoju „arabskú jar“, aby dodržiaval „ľudské práva“ a zákny západného trhu a bánk a aby všetky štáty okrem USA a Izraelu prestali zbrojiť... A pritom ma práve Irán naučil o vzťahu k zemi a pritom je to práve „tretí svet“, čo ešte vie o pravých citoch a viere bez skepsy. Čo ešte vie o chudobe, ktorá najviac vychová človeka.
V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.
