kláštora, ani kavkou, ani kŕdľom havranov, ani túlavým psom, ani ničím, čo oblkopovalo kláštor vo Zvenigorode, lebo človek nemôže dosiahnuť čistotu Božej prírody, čo ešte žije v raji.
Cesty ma viedli poza kláštor, tam, kde ako poklad prebývala liečivá studňa. Posvätný prameň, strieborné vedierko a záružlie pri studni zostali tak, ako ich Boh položil. Len za májovou trávou a prierubom v lese, na miestach, kde krajinu zasycovalo mladé slnko, som sa stratila a nachádzala pokoj, nachádzala som otvorenú dlaň slnka, hodvábnu nádheru májového svetla, ktoré sa predo mnou odhŕňalo ako závesy. Každým pohybom sa mi odkrývali nové a nové vrstvy krajiny. Jej roviny, krivky lesov, vznešené brezy roztrúsené v krajine, stromy ako králi, cisári s mohutnými korunami a ako s pápežskou tiarou rástol v diaľke vysoký košatý gaštan.
Bolo poludnie. Čosi ma volalo: "Poď!" i "Zostaň!" a každý pohyb, čo by som vykonala, by bol osudový, zapísaný v kronike večnosti, ako naše rozhodnutia pre hriech, či pre nápravu, ako naše prekvapenia, keď sme chceli byť plne odhodlaní pre dobro, no Pán Boh nás skúšal a my sme zareptali na nedostatok milosti, na nedostatok sily, ktorý sme odrazu tak bolestivo pocítili.
Lenže existujú i väčšie hĺbky. Tie, z ktorých čerpali a v ktorých žili stavitelia Zvenigorodského kláštora. Svet, kde je večnosť prítomná a hmotná, kde všetko, čo sa v bežnom toku dní zdá mnohým len metaforou, slovkom "akoby" a čímsi nezáväzným - to všetko v kláštoroch a chrámoch existuje naozaj.
