Áno, bahná. Predstavte si. Čo som mu mala povedať. Tak som radšej nevyriekla nič, iba sa ďalej prihlúplo usmievala. A Poliak ešte urobil akoby sám pre seba hlavou nahnevané cuknutie, ako keď niektorí ľudia ráno veľmi energicky odhŕňajú záves a otriasajúc sa dvakrát ticho zopakoval: „Szalona. Szalona..."
Bledomordé kockované nebo z košele toho Poliaka už dávno zmizlo. Nahradili ho čierne linky na očiach estónskej predavačky, ktorá mi vysvetľovala, že mapu národného parku Lahemaa nemajú, o rašeliništi Viru nikdy nepočula a mysliac si, že ju nevidím, sa spýtala kolegyne, v ktorej časti Estónska to vlastne leží. Obe predavačky s linkami na viečkach a na obočí namaľovanými tak presne, že by som verila, že mám tú česť s komiksovými postavičkami, ktoré niekto len náhodou nestihol obtiahnuť čiernou celé, mi popriali veľa šťastia, nech sa nestratím , že do toho parku vážne nikto nechodí a už vôbec nie sám a ako mi to vlastne napadlo. „Crazy, crazy..." Odchádzam z kníhkupectva. Regály. Mapy. Knihy. A na chrbte stále pohľady animovaných predavačiek a ich jemné: „Crazy. Crazy..."
„Choď preč!" „Uhni!" „Aj tu si?" Dokelu, komár jeden sprostý, au, vlastne komárica, kašlem na červený semafor v tvojom bruchu, daj pokoj mojej koži, au, toto by si dievčatá nemali robiť, pochop, komárica, au. Tlesk! No tak - tlesk - zlez zo mňa - tlesk - ako to, že si aj pod mojimi nohavic - tlesk - au - to bolí, vážne, to svrbí, vážne, to príšerne bolí, to príšerne svrbí - vážne vážne vážne - tlesk. Au!
A tak sa moje telo premenilo na terč pod veľkou ofenzívou komárieho náletu. A za tú malú chvíľu, kým som sa zohla po repelent a rýchlo si natrela všetky územia na tele, ma pichali výčitky bojovných komárích žien, amazoniek, komárích sopránistiek, komárích motorčekov v tele. Au. Len keby to tak nebolelo. A tak som si povedala, že už nikdy viac nikde na svete nepoviem: „Je tu veľa komárov.", lebo v provnaní s ich populáciou v rašeliništi Viru by to bolo zneváženie významu tej vety.
Deň pohasol. Obrysy predmetov, fragment starého rozcestníka a aj chumáčiky stúleného vresu sa zdali byť akési zomknutejšie. Stačilo len prižmúriť oči - tak, ako sa oproti budovám alebo parkom háda dážď - a dalo sa vidieť, ako stromy sklonili svoje plné, mocné koruny nižšie, než mali vo zvyku. Možno by sa zdalo, že v tejto stíšenej chvíli nastane čosi mimoriadne. So sprievodom zvukov a vôní príde nový kalendárny mesiac alebo z tmy vystúpi nové pokolenie drevín, kvôli ktorému stromy tak pokorne zložili korunu. Ale celkom dole, úplne nízko, naspodku, kde si pôda len celkom matne pamätá klíčenie dnes už statného lesa, prebiehalo šepkanie.
Už veľmi dlho, celé tisícročia, sa takto huba háda s riasou. Tam, kde z ich rozporov a milovaní vyrástla strieborná štruktúra a drobné organické ornamenty akoby tesne nad machmi niekto rozfúkal trblietavý tuš. Tam, vo vzácnej symbióze, s otvoreným srdcom prastarých buniek, ktoré nazývame lišajník.
Ich drobné prstíky sa naťahovali jeden za druhým a zároveň sa odťahovali, až z toho vznikla sieť krehkých žiliek. Chvíľami boli striebristé alebo tyrkysové, ich životaschopnosť a vôľa šíriť sa zakladala kolónie na skalách a na vrstve machov, čoskoro sa rozliezli na staré borovicové kmene a nevynechali ani konáre, kde rozkvitli v nových, okrových, svetložltých a bronzových podobách. Takto sa šírili lišajníkové generácie, takto pod ich jemnými korienkami a skúpou nehou výtrusníc utekali storočia, takto sa tichučko po celom svete, na každom kontinente ozýva tichá hádka. Huba alebo riasa. Lišajník.
A ich jemné farby sa odtlačili do vzoriek na krídlach niektorých motýľov. A na ich rôznotvarých telách sa zobrazovali mapy a kartografické záznamy zo vzdialených krajín: Sýria, Palestína, Argentína, Guinea Bissau... A ich zomknutia vytvárali drobné veže, mešity, administratívne centrá - celé dediny, mestá a krajiny šedivých lišajníkov.
A potom sa vo vode zaleskol červený zázrak. Voda, na prvý pohľad mŕtva, na prvý pohľad nepríjemná a chladivá, ukázala svoje močiarne tajomstvá. Jej hladina si požičiavala a vracala farby, až človek nevedel, či sa tá modrá odráža v oblohe alebo na hladine jazierka. Chvíľami strácal horizont hranice a celý svet sa otočil ako v sklenenej guli. Dalo sa natiahnuť za dlhou siluetou borovice alebo tŕstia a až keď mal človek mokré brušká prstov zistil, že sa nedotýka skutočnosti, iba jeho odrazu v hladine.
Močiare sa menili na miniatúrne pohoria. Modré vrcholce, modré lesy, modrý horský hrebeň, na ktorý sa podobali drobné vlnky. Takto za sebou utekala tekutá krása, v ktorej sa prelievali odtiene, tie zvláštne stupne modrej farby. Raz svetlá a raz tmavá.
A kdesi celkom dole, pri pokľaknutí až takom hlbokom, že sa premenilo na ľah, sa človeku nad hlavou otvoril voňavý vesmír s planétkami čučoriedok. Do svojho gravitačného poľa priťahovali ako mesiace drobný hmyz a sem-tam ich prišla preskúmať zvedavá pásikavá družica osy. A ako lunochod po nich s ťažkým solárnym modulom bielej vzorky na chrbte prechádzal pavúk, celý zbláznený do svojej tmavomodrej misie.
Nadomnou sa na chvíľu ukazovalo svetlo, keď si našlo škáru v prietsupných rokoch borovíc. A aj keď si väčšinou hovorím "načo", v tomto plnom dni prázdnom na ľudí som sa odfotila sama.
A keď som celá natešená vybehla z estónskeho hája, objavilo sa pri lese osamelé auto. "Jééj, estónski turisti!" preblesklo mi hlavou. Kto iný by tu čo robil. A nie. Omyl. No jasné, Česi. A tak ma tá pražská poznávacia značka potešila, že som úplne zabudla na to, že sa nepatrí fotiť si cudzie autá a už vôbec nie vtedy, keď z nich vylieza cudzia ruka. A ešte som aj taká drzá, že to EČV ani nevyrastrujem. Ts-ts-ts, zle je to so mnou.
