A tak myslím na to, aké to bolo ešte pred niekoľkými dňami v Beroune. Dni boli teplé, začala sa abeceda krátkych tričiek a ja som si zase voňala kožu na predlaktí, celú prežiarenú od slnka.
Beroun, pohodený na trati medzi Prahou a Plzňou, stojí na rieke s menom, ktoré by sa mohlo dávať v noci ovciam - Berounka. Obe veľké mestá na koncoch úsečky ho nezaujímajú. Nepotrebuje ich. Žije si svoj vlastný dvadsaťtisícový život. Chodil v ňom do školy Jungmann. Písal o ňom Holan. Strážia ho vápence z Českého krasu. Viac mu netreba.
Na Berounku po celej jej dĺžke dozerali kačice. Kedysi by som možno povedala, že kačky alebo kačenky, ale dnes sú to "kachny" s nohami plochými ako keby stihli za noc obísť po obvode Berlín. A keď sa kdekoľvek ozve "Kačko!" alebo "Kačenkóó?!" pomaličky sa otáčam, lebo meno, ktoré v jednej svetlej krajine smerom na juh patrí im, som dostala v Čechách zrazu ja.
Po moste cez Berounku kráčal muž. Zase som začala myslieť na to, čo ma trápi už veľmi dlho. Vravím si: "Toto muži vidia inak, v tomto sú dôslednejší, v tomto prirodzenejší, v tomto presnejší." Nahováram si, že mužov ešte dobehnem, že ešte chvíľu sa budem pohybovať v intenciách ženského myslenia, pretože je také pohodlnné a hravé a potom sa pustím do toho ich, mužského. Ibaže sa to možno nikdy nestane. Koniec koncov sú muži vo všetkom horlivejší, exaktnejší a niečo - prečoprečoprečo na to neviem prísť čo - im dovoľuje doviesť veci do väčšej dokonalosti.
Dokážem síce vnímať viac farieb. Strihov. Vôní. Ale mám strach, že kým sa budem zaoberať všetkými týmito detailami, muži mi už dávno ujdú z obzoru a budú kdesi opäť ďalej. Že ich už nestihnem. A nebudem môcť s nimi súperiť. Pretože niektoré veci vedia dotiahnuť k fenomenalite. My nie.
Strašne sa bojím, že ženské myslenie má niekde svoje opatrné hranice. A ja sa už nikdy nedozviem, čo je za nimi.
Beroun má dve brány. Jedna viedla do Plzne, druhá do Prahy. A až tam som si všimla, že český lev má miesto chvosta osmičku. A keby ležal, vliekol by za sebou české nekonečno z pozláteného plechu.
Beroun má veľa sôch. Niektoré akoby na vás zhadzovali celý svet. Do niektorých sa ukryl plachý Hus, skormnejší a osamelejší než ten v Prahe. Raz, keď som si popálila ruku, spomenula som si na neho. A na to, ako veľmi sme si odvykli od fyzickej bolesti. Všetko je mäkké, protišmykové, hebké, ochranné. A ja sa už ani nepamätám, kedy som sa niekde naozaj bolestivo udrela. A akosi sme si odvykli trpieť. Človek prežije situáciu, ktorú považuje za bolestivú raz - dvakrát v živote a inak sa tomu vyhýba. Ešte plachšie, než Hus schovaný v betónovej soche v Beroune. Ale inak máme o utrpení toľko prázdnych rečí, až sa to bojím písať ďalej, aby som ich netvorila ešte viac.
V Beroune sa vešajú pamätné tabule riekam, pršia na vás vŕby a na oknách sa topia papierové fragmenty zimy. A niekde v peračníkoch detí sa v auguste v noci prehodia nožnice: "Pamätáš? A mnou v zime vystrihli snehuliaka..."
"Z Opavy, z Opavy, rychlík jede do Prahy", chcela som si zaspievať, ale z Berouna na Moravu spojenie nevedie a ani som vlastne nemala obavy, "jestli dojede". Vedie odtiaľ chodníček do Tetína - obce, kde podľa legendy uškrtili svätú Ľudmilu. Preto ten závoj v znaku. Z Tetína bol prekrásny výhľad na Berounku. A ja som rozmýšľala, prečo ma tak celý život priťajuhú vápence. S fľakatými dušami, ostrými slovami a vyschnutými rastlinami na bralách, pri ktorých mi už nikto nevysvetlí, prečo je na nich aj na jar babie leto.
A keďže skoro všade chodím sama, zvyknem si fotiť prst na ruke, topánku alebo tieň, zase vyšší a štíhlejší než som ja.
Na samom konci príbehu bola šípka. Neukazovala na jeseň, nepýtala sa na cetu. Zostala tam ako stratená náušnica, fragment roku 2007. Jej červená nábojnica namierila na mňa. A ja som rozmýšľala, čo by bolo, keby sa uzavretá spravodlivosť kvetín naplnila. Aké by to bolo, keby ma zastrelila bývalá ruža. A ani by som si nestihla ovoňať predlaktie - presne to, ktoré tak krásne vonia od slnka práve v Beroune.
