Helsinki alebo ako ich volajú miestni - Hesa, tvoria spolu s Vantou, Espoo a Kauiainen vyše miliónovú aglomeráciu. Tam na juhu, s poslednými stopami Estóncov a pobaltských Rusov sa zhlukla viac než pätina obyvateľstva Fínska. Boli kozmopolitné, drahé, čisté a akési rozľahlé. Aj ich chrámy a obrovské secesné budovy oddychovali na širokých námestiach ako stáda mohutných tehlových zvierat. A okrem automatu na lístky MHD na kreditné karty, ktorý mi po Litve, kde si pri slovách "accept Visa" ukazovali všetci ticho na čelo, pripadal ako zázrak, som si musela zvykať na parky a jazerá. Na to, že je úplne bežné, že uprostred mesta narazíte na ihličnaté stromy, fontány a skaly. Na to, že Fíni pozdĺž celého obzoru rozložili ružový dynamit a pre ten svetlý opar sa v Helsinkách nechodí spať. Aspoň v lete nie.
Metro
Na mesto, pod ktorým premáva najsevernejšie metro na svete, som sa tešila veľmi. Na stanice, ktoré znejú magicky ako zaklínadlá: Rautatientori, Kalasatama, Kontula-Puotila-Rastila. To helsinské je jedno z tých, ktoré majú časť trasy nad zemským povrchom. A pri pohľade z okna sa mi ani nechcelo veriť, že taká krása je pre nich časťou každodennej cesty do práce, že to, čo vidím, som fotila naozaj o jedenástej večer. Ale... Aj Fíni sú iba ľudia a metro je metro. Aj tam sedeli opití cestujúci, ktorí na niečo nadávali alebo si nahlas púšťali čosi, čo sú vraj letné hity. Mimochodom, vo Fínsku majú dva štátne jazyky, fínštinu a švédštinu a aj nápisy na dverách a označenia ulíc boli napísané obojako. A tak som sa ako balancujúci v električke chytala často švédskych slov, prezerala si ich a odhadzovala, hľadala aspoň základ slova, ktorý by mi bol známy v tej severskejšej a rytierskejšej nemčine, aspoň náčrt niečoho, čomu by som rozumela. A potichu som si vyslovila Ragnarök. Rag-na-rök. A myslela som na chvíle, keď som mala ešte na koleji spolubývajúcu s veľkou knihou o germánskej mytológii a nikdy som nenašla dostatok odvahy, aby som sa jej opýtala, či by mi ju nemohla požičať.
Suomenlinna
Z prístavu v Helsinkách vyrážali lode ako biele vyrážky. Nad nami boli nalepené čajky, ktoré ste si v tú chvíľu mohli pomýliť s oblakmi - tiež mali také roztiahnuté biele krídla a vŕzgali, keď tiahli smerom na Rusko. A tak som sa vybrala na Suomenlinnu - pýchu Helsiniek, švédsku pevnosť na niekoľkých ostrovoch pred mestom. Je jedným z piatich miest, ktoré v tejto krajine chráni Unesco. Nachádza sa tam komplex pevností a hlboko zakorenené komplexy diel, ktoré sa ešte stále podvečer boja, že raz príde deň, kedy im od úzkosti stisne tmu v železnom hrdle, keď si uvedomia, koľko ľudí už museli zabiť.
Turisti
Keď som dorazila do Helsínk, hneď v prvom obchode ma dorazili sošky sobov, trollov a mikulášov. Sob podopierajúci si bradu, sob ako otvárač na konzervy, sob ako pilník na nechty, sob ako záložka, sob ako podložka. A potom ešte soby, trollovia a mikulášovia. A potom ešte soby, trollovia a mikulášovia. Jáj, a že prečo sa opakujem? To je celkom možné, ale čo mám robiť, keď aj v tých obchodoch bolo to isté.
Na skale pred kostolom Temppeliaukion kirkko sedel Japonec. A na malom parkovisku pred ním sedelo asi desať tučných autobusov. Takto som si teda ten kostol nepredstavovala. Mal to byť chrám postavený v skale, s kupolou malou a oblou ako lebka človeka. Namiesto stien tam mali byť skaly, namiesto oltára kamene a ja som si chcela pripadať ako v básni W. Szymborskej, ktorá chcela vstúpiť do kameňa. Bola to hlúposť. Skalný chrám bol ako morské prasiatko. Ani morské, ani prasa. Ani skalný - a ani ako v chráme som si nepripadala. Len turisti, turisti, ich zvláštne tváre, trištvrťové nohavice a fotoaparáty. A ja som si pohŕdavo namýšľala, že sa od nich niečím líšim. Hlúposti.
Je toho veľa
Je toho veľa, čo vás mohlo na Helsinkách zaujať. Olympijský štadión, kde sa hrali chlapci s vysokými ambíciami a ešte vyššími tieňmi vo večernom slnku. Moje prekvapenie, keď som nadobudla líščie črty - hranatejšiu tvár a červené ruky s bielymi dlaňami. Tak veľmi tam totiž svietilo slnko, že som sa vrátila opálená a keď sa ma v Prahe pýtali, odkiaľ to mám, hanbila som sa im povedať, že za to môže Laponsko. Na stanici som počúvala vystúpenie miestnych raperov s afektovanými gestami a snažila sa zachytiť, aké to je, keď človek počuje fínske rýmy. Všade predávali CD J. Sibelia, zmrzlinu a lacné nanuky a za ulicami pobehovali esencie sobov a losov, ktoré vyskočili z kože, keď im prišlo dopredu ľúto kožušinových atrakcií.
Fínsko. A mestá so zvláštnymi menami, od ktorých neviem, čo mám čakať. Fínsko. Šesťdesiata ôsma najrozľahlejšia krajina na svete. Fínsko. A piesok biely ako územia na mojich stehnách. Fínsko, sparné vydychovanie ťažných lodí. Fínsko, krajina, za ktorou tušíš veľrybu. Fínsko, kde sa žene zosunuli vlasy na Karelskú šiju.
Pamätám si večery v Helsinkách. Otvorené bary, perfektná angličtina a hudba, ktorá s decibelmi klopala na moju kožu tak silno, že 10 % mňa by vlastne aj išlo rado tancovať. A ukrivdene a plačlivo ako malé deti chcelo povedať, že ako dlho som už vlastne nikde nebola, kým mu zvyšných 90 % nevysvetlilo, že to je predsa márnotratné, že nemusím mať všetko, po čom túžim. A nebola to chyba. Keď som v sobotu ráno zase zaborila prsty do cestičiek na hlave Helsínk a hladila ich po vrkočoch zo zamotaných ulíc, našla som všade na zemi odpadky. Celé mestá odpadkov s rotundami od plechoviek, továrňovými komínmi fľašiek, potrubiami zo slamiek, rodinnými domami z krabíc od hamburgeru z KFC a kvádrami cigaretových krabičiek ako pováľaných sídlisk. A vtedy, keď sa po meste prebehol prvý ranný podnikateľ a na kravate mal uviazané ráno, sa v Helsinkách začal nový deň. A vtedy mi helsinské pretancované noci začali pripadať vlastne neskutočne smutné...
