Šťuka bola plná. Dnes je sobota, Fíni cestujú na metalový festival. Chcela by som, aby mi niekto pochválil oči, pretože každé dievča chce mať niečo v hlave. Ale nič podobné sa nestalo. Sobotní cestujúci unavene žmurkali, severské slnko ako keramický tanier nie a nie odohnať, niekoľko žien sa pozeralo na mňa a cez nalakované nechty im presvitalo ružovkasté dvadsiate storočie. Možno si aj mysleli: „Odíď!". Možno si aj mysleli: „Vystúp!". Odíď, no tak si vystúp, ty cudzie hnedovlasé stvorenie, odíď, pretože sme na stanici Ruukki a ty máš príliš tenké ramená, odíď, pretože nevieš, že v parku v Helsinkách sedí fľakatá mačka, odíď, pretože je sobota a my si chceme vyrovnať nohy.
A šťuka si len plávala s lesklým oceľovým bruchom po tráve, raz pozerala predĺženou vtáčou tvárou napravo, inokedy vrhla prísny pohľad doľava. Uháňala okolo kvitnúcich tráv, uháňala okolo vysokých smrekov, leto si otvorilo hnedý podnik na šiške a celá krajina vlastne šepkala jedno jediné: o chvíľu dorazíme k jazernej plošine.
Prvú fotku som si fotila o siedmej večer, druhú o desiatej, tretiu o jednej ráno.
Kuopio
„Dobre, Katarína. Budeš mať, čo si chcela. Ak ťa teraz s tým aparátom pošlú niekam dočerta, bude to len a len preto, že si si to zaslúžila. Drzá si." vravela som si a v duchu sa pripravovala na najhoršie alternatívy. Čo bude, keď si odfotím mladých Fínov. Čo bude, keď si budem chcieť zachytiť atmosféru mesta Kuopio. Prišla som kvôli jazerám a oni kvôli festivalu. Čo bude, keď mi povedia, že nemôžem, že si naozaj nesmiem make picture of you. Ale nič také sa nestalo. Fínski metalisti boli viac než milí a ja som ľutovala, že som nenašla odvahu poprosiť o fotku viacerých.
Mesto Kuopio sa zvykne označovať za srdce fínskej jazernej plošiny. Tým by sa asi krivdilo iným, menším mestečkám, ale je pravda, že kvôli výhliadkovej veži Puijo je Kuopio jedným z najznámejších jazerných miest. A občas sa človeku ani nechce veriť, že aj takto môžu vyzerať sídliská. (Teda aspoň zvrchu.)
Laponsko alebo kvôli čomu tam chodíme
Musela som sa usmiať. Tak takto som si teda ten ďaleký sever nepredstavovala. 22°C, krátke tričká, hladné komárie ženy snažiace sa čo najlepšie zaspievať prvý soprán a melóny za 3,9 €. Poľskí turisti, českí turisti, muž z Karlsruhe, ktorý sa volal Thomas a ani ruhe rozhodne nebol a celá divízia suvenírov so sobmi, mikulášmi a huňatými psami. Kvôli tomu som tu prišla?
Ono je to vlastne celé tak trochu karikatúra severu. V Rovaniemi, hlavnom meste Laponska, končí veľká väčšina vlakov a tam, kde žijú naozajstní Sámovia, tam, kde sú národné parky, v ktorých dva dni nestretnete živého človeka, tam, kde sa do abecedy zaplietlo đ a vy neviete, ako máte to písmeno vysloviť, aby ste nezneuctili ich jazyk, tam, kde sú borovice nižšie ako môj tlak - už musíte pokračovať stopom alebo autobusmi. Ale na to pravé Laponsko väčšina turistov nemá dostatok času. Ani ja som nemala. A tak mi neostávalo nič iné, iba obdivovať jazerá, mosty a prírodu v okolí Rovaniemi.
Mesto Rovaniemi.
Bol som tu a hotovo!
Takmer každý, kto dorazil do Rovaniemi, navštívil dedinku Santa Clausa osem kilometrov za mestom. A tí, čo tak neurobili, na to aspoň sekundu mysleli. Nemám rada masový turizmus a pri umelých atrakciách raz človeku zapne, že sú naozaj umelé. Ibaže existuje jedna taká veta. „Bol som tu."
Cez dedinku Santa Clausa vedie rovnobežka, ktorej sa hovorí severný polárny kruh. V dedinke Santa Clausa je povestná pošta, do ktorej chodia detské listy a vyberá sa iba raz za rok - na Vianoce. V dedinke Santa Clausa je známa vianočná kancelária, bývajú tam škriatkovia a sob Rudolph. A tak kým som pohoršene a namyslene krútila hlavou a pohŕdavo sa pozerala na skupinku Japoncov fotiacich sa pri súriadniciach rovnobežky, poklopala som po pleci jedného Nemca. A kým som opovrhovala tými, ktorí si išli do santaclausovskej pošty opečiatkovať pohľadnice, ľahla som si na zem a zapózovala. A kým som si ťukala na čelo pri pohľade na karavánu turistov pri sobej farme, láskavý Nemec mi urobil fotku pri severnom polárnom kruhu. Asi to bude tak, že na druhých ľuďoch odsudzujeme to, čo robíme my sami. Aj ja som išla do tej dedinky kvôli tej čiare. Kvôli fotke pri tej čiare. Kvôli syndrómu: „Bol som tu."
A kým som sa túlala v lesíkoch po okolí a v tichosti závidela kŕdľom obrnených áut tiahnucich ďalej na sever, zazrela som v lese vlka. A potom ešte jedného a ešte jedného. Vlastne len odvar z odvaru vlka, akoby sa šľachtením dostalo do očí sibírskych huskyov niečo také smutné, že už nie je návrat späť. Stála som uprostred chovnej stanice, z ktorej vychovali pre psov väzenie.
A keď som vystúpila z vlaku, oprášila si ruky a pridala do kroku, okolie stanice mi samo našepkalo, do akej krajiny by som sa mala pobrať...
