Banská Bystrica má Urpín, Nitra Zobor a Liberec Ještěd. Obyvatelia mesta naňho veľmi nechodia. Vrch plný lyžiarskych vlekov, nemeckých turistov a príliš drahých kaviarní ich neláka. Iba jeho vyhliadková veža - ostrá, že by sa do nej dali zapriahnuť kone a poorať mraky, tvorí nezameniteľnú panorámu centra Severných Čiech. Ja som videla len jej torzo. Všetko ostatné, vrátane výhľadu na mesto, Jizerských hôr a pomníka si zobrala hmla a kryštáliky mrazu. Vlastne to bolo skôr pripomínalo perie takého mrazivo zvláštneho vtáka, že sa ho ani neopovážim pomenovať.
Nemecký maliar C. D. Friedrich namaľoval na začiatku 19. storočia na oltár v Děčíne tento obraz. Kritika ho označila za neprípustný, pretože sa na ňom poprvýkrát Kristus nedíval na diváka, ale na svetlo vychádzajúce z lesa. Keď som Kríž v horách uvidela prvýkrát, ohúril ma natoľko, že som si zvykla pristupovať k osamelým krížom pomaly a odzadu. Aby som náhodou niekoho nevyrušila.
Samotný Liberec však bol už o čosi prívetivejší. Mestečko plné víl. Nie, nie tých lesných, ale murovaných. Odišli z nich Nemci, zobrali si aj názov Reichenberg a v meste zostali ich opustené domy. Čiastočne schátrané, čiastočne zrekonštruované, čiastočne vyzbrojené sochami, čiastočne úplne zraniteľné.
Na námestí Dr. E. Beneša stojí mohutná radnica. Je to jedno z mála námestí, ktoré je pomenované práve po ňom. Vždy som mu chcela porozumieť viac. Jeho heslovitej, prísnejšej sociológii. Jeho verzii humanizmu. Jeho pragmatizmu a trochu kostrbatosti v nazeraní na lyriku. Jeho odhodlaniu, keď prekladal Emila Zolu a akoby tie jeho preklady zhltla zem. Jeho názorom, ktoré menil v Londýne podľa počasia. Jeho ctižiadostivosti, jeho trápeniu, jeho nízkej postave a vysokým čižmám pred posádkou RAF. Jeho deťom, ktoré nemal.
Raz som si vo vlaku čítala jeho biografiu. Pozerala som si povojnové fotografie a nechápala, kde zmizol ten nízky hnedovlasý pán so zvedavým pohľadom, ktorého sme mali v učebnici dejejpisu na ZŠ. Oproti mne sedel pán, ktorého zaujímalo, prečo som taká smutná. Tak som mu s celou úprimnosťou 15-ročného dievčatka vysvetľovala, že mi je Beneša veľmi ľúto, ako sa musel v exile veľmi trápiť, keď na snímkach po návrate z Veľkej Británie tak zostarol. "No, viete, slečna," usmial sa spolucestujúci, "aj mne v štyridsiatke vypadali vlasy a hneď som vyzeral staršie. A pre nič zvláštne som sa netrápil."
A tak to už nebol Beneš, ktorý tancoval v Paríži a bielu kupolu Sacré-Coeur si nasadil na prst ako náprstok. Už to nebol Beneš, ktorý dostal orientálny koberec a v noci sa mu snívalo o istanbulských strechách. Už to nebolo "Benešátko", po ktorom nikdy nepomenovali Benešov. Už to bol len obyčajný muž.
Liberec mal ešte veľa krásnych zákutí. Novopostavené valdštejnské domčeky.
Zvedavé lampy, smiešne druhy kaktusov a medzimestskú električku, ktorá vedie do sudesného Jablonca cez les.
A smútok urbanizovaných miest, keď nieko lúskol prstom a za noc vyrástol uprostred mesta panelák. Alebo smutnú vieru tých, ktorý si myslia, že obchodné centrum dokáže byť univerzálnou náplasťou na všetky mestské problémy.
Keď som potom chcela dezertovať naspäť do Prahy, nedalo sa. Liberec je totiž také zvláštne mesto, že cesty do všetkých svetových strán v ňom vedú jedným smerom.
