Keď spojím prsty do jedného bodu – ako gesto, pomocou ktorého sa politici snažia vysvetliť niečo dôležité – alebo ako gesto, ktorým niektorí ľudia meditujú tak sústredene, ako keby chceli medzi prstami vylisovať papier – dostanem v tieňohre obrys zatvoreného tulipána. Zvedavosť. Deti, ktoré chcú nakuknúť, či je v tulipáne piestik ako babylonská veža. Farebnosť. A hádanie, kto má krajšie tyčinky, či tulipány alebo ľudská sietnica. Šantenie. A pokus štekliť trávu, či sú aj cibuľky tulipánov citlivé ako tie, z ktorých nám rastú chĺpky.
A ako keby si niekto z tichej ríše hmyzu chcel označiť jeden kvet červeným zvýrazňovačom: "Áno, tu sa ešte treba vrátiť. Tu, aby som nezabudol, má tulipán neskorú záverečnú, v tomto tulipáne majú mušie samičky krásne dlhé štvrté a šieste nohy, tu, práve v tomto tulipáne, som počul čmeliaka s basbarytónom a pruhovaným tričkom. A práve takúto zlatú farbu mohol mať kalich, ktorý brával do rúk Hus a z neba tieklo potajomky večer víno ako keby chcel niekto zarezať vykŕmené oblaky... A v tomto tulipáne sú na dne listov tmavohnedé kruhy ako keby tam niekto hodil jemné mince smútku." Tulipán bol označený červenou a o kúsok ďalej som našla ďalší, stojaci ako chyba v systéme, porušenie lupeňového vzoru, porušenie žltého kódexu.
A ako maličká holubica pred štartovacou čiarou lavičky ležal lupienok cyklaménového tulipánu. Tak som si spomenula na detstvo a na cyklaménovú, ktorá sa v ňom občas vynorila ako jemným stehom vedená vyšívaná linajka. Bol čas, keď sa nosili také elasťáky a menčestrové nohavice. A bol čas, keď mi takou farbou vykvitol kaktus. Niekoľko rokov ticho sedel vo svojom pichľavom namosúrení a nohy mu stŕpli v kvetináči. A potom v jeden rok, keď mal pocit, že si v nadutom tele schováva miesto vody bolesť, prehovoril drobnými kvietkami. A ja som nevedela zaklínadlo, akým by som ho v tom záclonovom kráľovstve zastavila, ja som nevedela zaklínadlo, akým by sa rozveselil krátky život jednoročných rastlín, ja som nevedela zaklínadlo, akým slnko vyvoláva tajomné mená rastlín. "Bety, Alfonz, Ester, Haig..." myslela som na všetky mená, ale ani pri vyslovení jedného sa za mnou moje rastliny neotočili. Vravím si, že mi už ani košické kvety nemôžu chýbať. Že by mali nové poschodia, o ktorých neviem, difenbachia by mala nové biele škvrny ako mláďa srnky a čínska ruža sa v noci chytá za neexistujúce ostne a kdesi v hĺbke jej kalichových priznaní sa mení na červený zvon, náznak letných olympíjskych hier. A už dávno nesníva o hnedovlasom dievčatku, ktoré ju polievalo tak nešikovne, že vždy pretiekla, a tak len rýchlo zašepkalo: "No tak... Neplač. Aspoň na podlahu, prosím, nie..."
A ako zástup na prívetivé slová od slnka stáli ďalšie tulipány. V bzučaní, vo vetre a v svetle, ktoré sa na ne zosunulo ako rybárska sieť, vytvorili dav. A ja som chcela zobrať spínací špendlík a na tichý protest proti času zastaviť jar. Pretože minulý týždeň jeden kamarát len tak medzi rečou prehodil slová: "...a keď budem mať tridsať" a ja som sa zrazu zastavila a skúsila si so všetkými dôsledkami povedať: "ja budem mať tridsať" A to slovo. A to číslo. Tá trojka sa mi zdala taká strašne ďaleká a ťažko predstaviteľná, že sa mi chcelo nad tým všetkým mávnuť rukou a povedať si, že 30-ročný človek má vlastne tak veľa rokov, že to snáď nie je možné. Presne tak, ako keď sa mi zdali na prvom stupni deviataci veľkí a dospelí. A pritom viem: "Katarína, Katarína, takto sa nesmie myslieť. To je príliš márnotratná a príliš nevšímavo radostná cesta. To je prchavosť." A že dokelu s týmto celým obdobím. Nemalo ani nastať, pretože mi ešte za ním bude tak veľmi ľúto...
V tulipánovom záhone som našla list, ktorý mal otvor, ako keby doňho niekto vykrojil mapku zdeformovaného Cypru. Cyprus. A Gréci, ktorí miesto "h" vyslovujú "ch" a z Nemecka im píše Chans. A keď je niekto hlúpy, vravia, že je dutý ako tráva. Špinavú bielu nazývajú cukrová a keď sa niekomu rozopnú nohavice, povedia, že má otvorený obchod. A ešte to otváranie - ανοιγο. Jar sa volá ανοιξι a vždy sa usmejú a povedia, že je to obdobie, kedy sa všetko otvára. Hrady, rieky, zmrzlinárne, orgovány a duše.
A potom som už musela odísť. Na ulici začali kašľať električky, celé červené od toho, ako sa nevedeli nadýchnuť. Pri tulipánoch chcel prejsť niekto iný a tiež niekto celkom iný zvalil všetky lavičky a poukladal ich vedľa seba na chodník. "Štipce? A netreba doniesť štipce?" mala som sa opýtať, pretože lavičky ležali na chodníku jemné a rozpité ako vlhké výkresy a ešte stále by mohli prísť zlí chlapci, ktorí by ich pošľapali alebo rozfúkali na nepoznanie.
A celkom nakoniec som pred blokom odfotila sojku. Na čele mala znamienko ako keby bola dnes popolcová streda a klopila k zemi tiché vtáčie oko. Hanblivá. Ale to už bolo na našej ulici a tá je už z iného príbehu než Dejvická.
