Ani som presne nevedela, či sa mám z toho radovať alebo smútiť, že som taká sebecká, že som sa opovážila pohladkať zvieratká s hnedou srsťou ukryté v hlavičkách pálok. Alebo ako sa mám pozdraviť kvetinám a trávam, ktorým som zasiahla do života s kolienkami na steblách na ostrove v Baltskom mori. Rastliny tam nemali stonky, ale estónky. Tmavomodré čakanky, čierna usadenina v pohári z vlčieho maku a biela čiara zmizíkom, ktorú načrtli na oblohu drobné lietadlá. Tmavomodrá-čierna-biela. Zvláštna estónska trikolóra. A lúky. Estónsko plné farieb.
Ostrov Saaremaa s počtom obyvateľov 40 000, zvláštnou krajinou, biskupským hradom a zaujímavou históriou, predstavuje pre 1,3 miliónové Estónsko dôležité miesto. Cesty, ktoré tu kedysi stavali nemeckí a dokončovali sovietski okupanti, dnes slúžia ako cyklistické trasy pre turistov, pre domorodcov alebo pre každého, kto sa rozhodol prísť navštíviť ostrov so štyrmi "A" v názve. Možností je hneď niekoľko: autobusom, loďou, lietadlom... Len vlakom nie. Estónsko je krajina s najmenej rozvinutou železničnou dopravou v Pobaltí. Ale líšky tu majú labky čierne akoby celý život stúpali len po kamienkoch na vlakových tratiach. A dažďovníkom tam trčia spoza múrov hradu iba ostré konce krídel, kým nad nimi naozaj plávu oblaky so sadenicami dažďa na spadnutie. (A potom, a potom to o mňa trochu cinklo, keď som sa dozvedela, že sú to prvé vtáky, ktoré opúšťajú Európu... Letná láska na nožičkách s pazúrikmi skončila.) A aj Jonathan Swift bol vlastne dažďovník, len my jeho priezvisko takto nedokážeme vnímať, tak, ako sa nám zastierajú významy skoro všetkých cudzokrajných mien.
A ako vtáky, ktoré celý život hrali svedomito na klavíri, ma na Saareme jedným okom sledovali strážne bociany. V poliach sa rodil nový život a klasom bolo jedno, že pri hraniciach ich zeleného mora stojí nejaká hnedovlasá Slovenka. A rovnako jedno to bolo aj kozičkám, ktoré sa premenili na princezné s bielou hviezdou na čele. Len veterné mlyny so žltými vyrážkami od lišajníkov tam stáli stále rovnako - drevené fosílie z 19. storočia - a len sem - tam prehodili lopatkou vrtule, keď mi chceli naznačiť: "Ja neviem, čo ti mám na to povedať, keď sa tak hlúpo pýtaš. No ako, ako mám odpovedať na otázku, či mi nie je smutno, že som už len turistická atrakcia." Iní by to možno nazvali prozaickejšie: kolorit.
Dodatok o estónčine
Trochu sa hanbím za to, že sme sa z toho jazyka s chlapcami z Drážďan smiali. Napodobňovali sme ho a zdalo sa nám nesmierne zábavné, že skooroo všeetkyy saamoohlááskyy súú taam zdvoojeenéé, aakookeebyy nieiektoo poouuklaadaal uuproostreed sloov zrkaadláá. V skutočnosti však bola estónčina krásna. V detských ústach sa váľala mäkko a vláčne a znela ako tá nežnejšia, pokojnejšia a teplá časť maďarčiny. Inokedy sa zase premieňala. Z úst opitých starých mužov znela takmer ako vikingské zaklínadlo, až som za zaborila hlbšie do sedadla lokálneho autobusu zo strachu, aby ma z tejto krajiny, kde sa vydávajú papierové dvojkorunáčky a päťstovky s kresbou lastovičky, neodčarovali niekam preč. Ale nič také sa, našťastie, nestalo.
