Svoju predstavu o kamzíkoch – tichých vílach sme museli skorigovať. „Bééé“, „Fŕŕŕŕŕ“, „Mééé“ a „Muáááiááh“, boli len niektoré z posolstiev, ktoré tieto už celkom skrotené bytosti odkázali ranným turistom.
A bolo ticho. Potom si pred nami zložila svoje ťažké kríže krajina, niekto na ňu rozosial nedostupnú krásu a nehu a my sme so sestrou mohli iba nemotorne fotiť a rozprávaním sa o chlapcoch, rodine a údele dievčat, zakrývať dojatie, aká je Slovensko vlastne nádherné.
Pri ceste naspäť nám dolina pod Jahňacím štítom ukázala ešte jedno zo svojich detí, predstaviteľa novej kamzíčej generácie. A kým ešte budú na tatranských svahoch kamzíky a ľudia si z prírody budú odnášať aspoň kúsočky pokoja, snáď sa nemusíme až tak veľmi báť. J
PS: A prepáčte, že to možno nie je eňo-ňuňo, ale samam nemôžem uveriť tomu, že som tu pridala článok ;-DD
