Skaly nad Vltavou prehovorili žltými výpoveďami. Vlastne to boli chumáče. Bublinky z komiksu. Výsmechy. Posolstvá. Tařice skalní sa považuje za pražský endemit a ja som si ju najprv nechcela odfotiť. Od detstva som totiž mala strach z čohokoľvek pekného. Bála som sa krásy, bála som sa prežiť niečo príjemné, pretože by sa to ajtak raz muselo skončiť a radšej než podstúpiť ten skľučujúci pocit zo straty, som nič veselé nezačínala. Ibaže tie kvety boli úplne všade – od Prahy až po Kralupy nad Vltavou a kvitli v pondelok, v utorok, v krátky piatok aj v dlhú nedeľu, v modrý pondelok aj v cyklaménovú stredu. A keď bronzovej soche maršála Koněva pod nimi znežnel výraz tváre, už som tomu nutkaniu nemohla odolať.
Podbabské skály sa nachádzajú blizučko pri tratiach. Nákladné vlaky tadiaľ prechádzali rýchlo ako symetrické stáda veľkých zvierat, až som sa musela prikrčiť bližšie ku skalám, aby ma ten nápor vzduchu a hluku neodvial. Ibaže okolitá príroda si už na to zvykla. Gotické okno od pavúka sa nerozbilo. A neodvialo ani srdce z opadaných spovedí kvitnúcej vŕby, do ktorej sa možno niekto vyžaloval.
Ale potom - potom sa už všetko rozoznelo v žltej. Žlté kvetiny, žlté želanie, aby niekto zostal, žlté motýle ako vrstvičky opadanej omietky zo slnka, žlté záclony v autobuse, keď som sa v sobotu pozerala z okna na Moravu, prekladala som si ju z prsta na prst ako desaťkorunáčku, hrala som sa s ňou a vravela si: "Áno, áno, áno, toto je ešte vlastne tak trochu Slovensko." a vzápätí: "Nie, nie, nie, toto už vôbec nie je Slovensko." Cez lesík prebehli srnky a bolo im úplne jedno, či je to "remízek", "roští" alebo len obyčajný les a kríky. A ja som sa zrazu chcela rozplakať, že tých päť rokov ubehne ako voda: možno sa mi trochu rozšíri panva, narastú mi posledné stoličky, napíšem si diplomovku, naučím sa francúzsky a piecť trinásť nových koláčov a päť rokov bude fuč. Zrazu bude 20 rokov od rozpadu ČSR, všetko sa vzdiali, bude tu nová mena, ročníky 1995 budú maturovať, v Tatrách zdražejú hotely a tie dva štáty budú tak nezadržateľne ďaleko, že prídu ľudia, pre ktorých bude krajina za hranicami iba susedný štát a nič viac...
Pri Podbabských skalách v Prahe 6 sa dejú ešte iné prekvapenia. Skoby v skalách sa skrúcajú do tvaru slimáka ako keby za sebou niesli dlhý prúžok viny. A keď sa nikto nedíva, do rastlín sa vkráda ticho ružová v rôznych odtienkoch a rozmýšľa, prečo šišky tak zanevrú už po niekoľkých týždňoch na svet, že zdrevenejú. "A koľko sŕdc," chcel sa niekto spýtať, a koľko sŕdc by muselo odhodiť svoje kamene, aby zaplnili celú železničnú trať...
Existuje jedno povolanie, o ktorom si už dlhšiu dobu myslím, že je najromantickejšie v Prahe. Vo svojej loďke sedí ticho a pri nohách mu ako verný psík so šedobelasou zvlnenou srsťou leží Vltava. Keď sa ten pán rozpráva s kotvami, oblieka si veľkú čiapku pripomínajúcu turban, pretože kotva sa povie po grécky ankara. Po každej jazde odhadzuje do vody modré oči. A iba jemu jedinému Vltava povie: "Dnes mám pocit, akoby mi malo z dna zažiariť päťdesiat hviezdičiek. Napršal do mňa oblak z Mississippi, z Colorada a z Tennessee. A ešte jeden na mňa zhora zakričal, že on sa vyparil v Alpách a spustil mi na hladinu kúsok ľadovej krúpy." A občas ešte rieka myslí na to, ako z nej ťahali Jána Nepomuckého, ako jej cez myšlienky prepláva sumec, aká býva unavená, keď na nej stavajú elektrárne, ako sa v roku 2002 chcela vybrať medzi ľudí s nahnevaným želaním, že napraví tento svet. A občas vyvrhne na breh ako svoju myšlienku mŕtvu rybu a vraví si, že nikto z nás nepochopil, čo je to vlastne spoveď. A ako drobné klopkajúce rozžehnanie na ňu padal jarný dážď, deti v nej utopili vyrastené tiene, Smetana o nej skladal symfónie a dodnes cez ňu pláve muž, ktorý má najkrajšie zo všetkých povolaní v tomto meste. Prievozník.
