Je trochu zvláštne, že zo všetkých umení to býva práve ona, ktorá zostáva (a pritom v starovekom Grécku sa ako každé dielo hmotnej kultúry nepovažovala za umenie, ale za techné - remeslo), aj keď tvorí ten najmateriálnejší a mnohokrát aj najpyšnejší obraz spoločnosti.
Ale duch ľudských kultúr sídlil od civilizácie po civilizáciu (čo sa, bohužiaľ, s prerastajúcim trendom ničenia všetkého autentického vytráca) aj v architektúre inej, dvojrozmernej. V písme.
Písmo sa dralo na povrch hlinených tabuliek, skál, palmových listov, koží alebo zvitkov papyrusu ako urputná snaha človeka dať o sebe aspoň nachvíľu vedieť, zaznamenať svoju existenciu a vyjadriť svoj vzťah k životu praktickému, ale najmä tomu, čo bolo dôležitejšie, než človek sám - k transcendentnu. A tak, ako ľudské chodidlá zanechávali stopy v mokrej hline, aj ľudská duša zanechávala odtlačky svojich hlások a slabík v písme.
Tak sa teda od kontinentu po kontinent, aj po časovej priamke - od staroveku po stredovek - zaznamenával ľudský príbeh do písem. Tak, ako to robili naši predkovia prostredníctvom ornamentov, ešte univerzálnejšieho jazyka.
Pôvodné protosinajské písmená abecedy, prebraté z egyptských piktogramov. Znamenali "vôl", "dom", "palica" a v ich znakoch skutočne nájdeme volskú hlavu, pôdorys obydlia či spomínanú palicu. Rotáciou a tvarovým zjednodušením ich prebrali Feničania (druhý stĺpec), ktorých písomný systém pod podkladom pre grécku alfabetu (tretí stĺpec). Obdobnou rotáciou a abstrakciou ovplyvnila sinajská kultúra aj hebrejské písmo.
Aj pri týchto grafémach je vzájomný vplyv veľmi zreteľný.
"Mem" znamenajúce vodu a "nun" pomenúvajúce hada
Azda najpresnejšie tento presah pochopili starí Indovia, keď svoje písmo sanskritskej kultúry pomenovali dévanágarí - mesto bohov. A od dávnych čias sa teda ľudská skúsenosť, keď jej už bolo priveľa na ústne podanie, začala šíriť v zakrútených ulitách drávidského písma, v niekoľkých verziách písma Japoncov, v piktografickom písme egyptskom, v písme protosinajskom, v silných a takmer každú civilizáciu ovplyvňujúcich písmach fénických či hebrejských. A potom prišlo v ligatúrach z písma hebrejského pospájané písmo arabské, až napokon islam pochopil krásu písma natoľko, že ju dal na roveň ornamentu, keď rozvinul takmer až do krajnosti svoju kaligrafiu.
Verš z Koránu:
Juh a sever Indie: tamilské písmo a dévanágarí.
To však nie je ten hlavný dôvod, prečo píšem o fenoméne písma. Postupne, ako s prijatím kresťanstva objavovali mnohé národy svoju identitu obohatenú o vyšší zmysel, vznikali písomné sústavy nové, za ktorými už nestáli kolektívy alebo úzke vzdelanostné vrstvy spoločnosti. Stáli za nimi osobnosti, a to osobnosti výsostne geniálne, vlastne požehnané, lebo ako inak vysvetliť to, čo sa podarilo za takú krátku dobu a tak foneticky dokonalo svätému Konštantínovi - Cyrilovi, keď zostavil písmo hlaholské.
Hlaholika je zázračne harmonická. Nielen preto, ako dokonalo v nej svoje vzájomné vzťahy vyjadrujú grafémy pre hlásky samotné. Ale aj preto, že to písmo je krásne. A tak je hlaholika syntézou obsahu a formy, keď sa krásny jazyk začal zapisovať písmom, ktoré bolo pekné aj vzhľadovo.
A keby len to. Zo systému hlaholskej abecedy priam svieti, že ju zostavoval muž múdry, s mimoriadnym literárnym nadaním a so svätosťou, ktorá vedela prepojiť evanjelium a poéziu. Po prvýkrát v dejinách totiž názvy jednotlivých písmen neniesli názvy vecí praktických, ako sa lineárne nieslo od kultúry egyptskej, cez hebrejskú a následne do kultúry fénickej, gréckej, latinskej a arabskej. Písmená hlaholské totiž niesli pomenovania po slovách zo Svätého písma a to tak, že dávali zmysel, vlastne jednu celú kontinuálnu vetu, keď ste si ich vertikálne prečítali zaradom.
A ak si teda pozrieme význam tohto konštantínovského posolstva: ja písmená poznám, dobre je žiť naozaj na zemi; vidíme celkom iný prístup k životu, než aký ponúkali východné náboženstvá opreté skôr o ideu totálneho odvrátenia sa od sveta alebo ako mnohé pohanské náboženstvá, keď na úkor stránky duchovnej dávali dopopredia skôr tú pomíňavú: chaotickú, či hedonistickú. Vidíme tu mohutné postavy dvoch Solúnskych bratov, ktorí sa šírením zákona snažili pozdvihnúť zem k nebesiam tak, že posväcovali život na nej a hlásali, že je dobrý.
A preto by malo byť našou základnou povinnosťou a prejavom úcty k počiatku našich duchovných dejín, aby sme sa viac venovali znalosti hlaholiky a cyriliky, ako aj staroslovienčiny, ktorá tak mocne tvorí naše podložie. A že to naše vychádza z architektúry duše, ktorá bola, tak ako to má Slovensko vo svojej podstate, krásna.
