Všetko v tú chvíľu pripomínalo kvety – ornamenty na záhyboch pozlátených sôch, výšivky slávnostného kňazského rúcha, ľalie z obrazu, uprostred ktorého stála v modrom plášti Božia Matka, kovanie mriežky oddeľujúcej presbytérium od chrámovej lode, motívy fresky žiariacej nám nad hlavou, rezby po bokoch drevených lavíc... Všetko sa v tú chvíľu premieňalo na nebeský záhon, existenciu ktorého potvrdzovala vôňa kadidla.
Bolo to na svätého Jozefa – pár dní pred prvým jarným dňom. V najvyššej veži chrámu hrkútali holuby ako bratia zvonov a jemne prerušili posvätné ticho, najcennejšie ticho na svete, ticho opakované po stáročia počas slúženia svätých omší, keď sa v rukách kňaza premieňa hostia na Telo Kristovo. A potichu sa myseľ vracala k slovenskému básnikovi, sviatok ktorého mena pripadal na tento slávnostný deň, k básnikovi a kňazovi, ktorý po celý život miloval ako najvzácnejšie slnko a svetlo tohto sveta premenené Božie Telo a ktorého, ako to sám spomína v jednej básni, boží hlas povolal: „Poď, a budeš štepiť do plánok ruže...“ A potichu sa myseľ vracala k básnikovi, ktorý zvony v kostolných vežiach nesmierne miloval: „Ó, šťastné roky, ó, zvony starej veže, i keď som zostarol, vždy ich pri svojich krížoch počujem, a srdce mi nie bolesť, lež radosť slastne reže! Ej, chlapci, ťahajte, ťahajte povrazy zvonov, veď ich spev aj búrku zvráti...“
A potom nastal prelom – okamih, keď sa pred človekom zjavia ruky kňaza v rukávoch belostnej alby a zaznie milosrdný hlas: „Corpus Domini Nostri Iesu Christi, custodiat animam tuam in vitam aeternam, amen.“ A celý ľudský život sa pretrháva ako prchavé vlákna pavučín, všetka zloba a všetka ľudská úbohosť mizne, pretože teraz kňaz pár centimetrov od našich očí drží Spasiteľa nášho premrhaného života, ktorý sme ani sami nedokázali vnímať ako na dar vykúpený krvou Božieho Syna.
Akoby sa v tej chvíli pretrhla opona – taká odlišná od tej v jeruzalemskom chráme, akoby sa teraz pretrhla opona v chráme ľudskej duše a pery na vnútornej strane fyzických pier, keď sa človek modlí a keď ešte zreteľnejšie vidí vo svojom srdci lásku, lásku k poézii, aj k tomu výnimočnému básnikovi a Kristovmu kňazovi, sviatok ktorého mena sme 19. marca oslávili.
A ako dnes obraciame svoje mysle a svoje srdcia k svätému Jozefovi, tak prosíme, aby Boh požehnal i Jozefa z krajiny hôr a nížin, z krajiny ovocných sadov, obilia a riek, z krajiny oblakov a kostolných zvonov, z krajiny dobra a z krajiny piesne, z krajiny svätých, ktorých sme nerozpoznali, z krajiny poézie, o ktorú sme nestáli, z Hanisky, ktorá sa stala požehnaným miestom našej vlasti... A tak prosíme, aby Pán Boh na príhovor svätého Jozefa, ktorý stál zo všetkých smrteľných ľudí najbližšie pri Spasiteľovi... Aby požehnal básnika mons. Jozefa Tótha z Hanisky, ktorý je požehnaním pre Slovensko i pre svet.
