Takto ma sledoval mlčanlivý pieskovec dómu, svetlý ako popoludňajšie slnko, ktoré v tento rok pred Vianocami žiarilo až neočakávateľne silno. Takto ma dóm poznal od najranejšieho detstva, takto poznal i mojich rodičov, i mojich prapredkov, takto dóm poznal Košice a poznal ľudské pokolenia, čo sa mihali pod jeho vežami a okolo jeho mohutných základov plynuli dejiny, menili sa štátne zriadenia a zneli fanfáry ohlasujúce vznik či zánik kráľovstiev, vznik i zánik republík a ešte dlhšie než on sám bedlili nad Košickou kotlinou hory, bukové lesy a tmavozelené tiene, čo sa nad kopcami vznášali v časoch, keď nejestvoval nikto z nás.
Dóm sa stal srdcom Košíc. Telom, čo v sebe uchovávalo Telo Kristovo, uzlom, do ktorého sa zbiehali tepny mesta, bodom, ku ktorému sa upierali oči a kam smerovali kroky človeka. Miestom, za bránami ktorého sa končila pominuteľnosť tohto sveta a kde sa začínal svet večný. Miestom, kde sa odohrával celý ľudský život. Kde sa prúdom vody stekajúcim na čelo stávali nemluvňatá nasledovateľmi Betlehemského, kde v svetle bielych sviec prijímali deti po prvýkrát Krista, kde bola jemná ruka ženy vložená do mužovej dlane a kde sa napokon pred presbytériom vystavila rakva. Dóm bol svedkom života i smrti mešťanov.
Dnes na jeho vysoké pieskovcové veže dopadá decembrové slnko a zlatý kríž na vrchole sa ešte väčšmi leskne v tichej žiare. Falošné gotické výklenky a balkóny ozdobené ornamentmi hľadia na mesto a mesto hľadí na dóm. Je to práve dóm, kto po dlhé stáročia prečnieval z panorámy mesta črtajúceho sa na horizonte. Dóm bol zreničkou uprostred hlavného námestia pripomínajúceho tvar ľudského oka, tvar mandle alebo vretena – vretena, z ktorého sa odvíjala niť dejín. Dejín vytrpených, dôstojných, kráľovských i povstaleckých, republikánskych i krutých... Dejín, ktoré niesli Košice na svojich pleciach. Je to práve dóm, koho hľadá ľudský zrak, keď vystupujeme na kopce v okolí mesta, keď sa dívame do Košickej kotliny, keď z okrajových častí a dlhej Južnej triedy alebo po diaľnici zo severného Prešova prichádzame do Košíc a koho hľadáme, aby bolo srdce pokojné. Aby vedelo, že je doma. To k dómu sa stále utiekali moje oči, keď som prechádzala po rovnobežných uliciach, to dóm stále priťahoval moje kroky, keď som si trasu cez mesto vyberala vždy tak, aby som mohla prejsť okolo neho. Dóm je živou bytosťou.
A bez ohľadu na to, ako moderný človek zavrhuje existenciu symbolov, symboly existujú a žijú svojím životom prepájajúcim pozemské s nadpozemským, univerzálnym a večným. Dóm je symbolom mesta. V ňom sídli Dobrota premieňajúca Košičanov a dodávajúca do ich duší veľkorysosť a hrdinstvo, to všetko, čo posväcuje povahu národov. V ňom sídli Nádej, zúfalstvo a bolesť premenené na svetlo, ako to pripomínajú ďakovné doštičky okolo sochy Panny Márie a okolo zázračného obrazu svätého Judu Tadeáša s medailónom Krista. A v tom jednoduchom slove ĎAKUJEM zaveseného vedľa doštičky s nápisom HÁLÁBOL, je vypovedaná celá duša Košíc. Zbožnosť mešťanov prichádzajúcich sa poďakovať nebeskej matke, celé spektrum dejín tvoriace toto vznešené kráľovské mesto, celá galéria bolesti, keď pri týchto slovách objavujem dátumy z 19. storočia alebo z rokov, ktorých letopočet vypovedá o všetkom: 1942, 1944...
A dejiny bežia ďalej.
Cez prúd dejín sa brodím i ja, ktorú Božia ruka uložila práve do tohto času spolu s vami všetkými, aby sme práve v tomto čase napĺňali svoj osud a žili svoje svedectvo o Kristovi v časoch, ktoré sa zdajú ťažšie než všetky epochy predtým.
Vybuchovali ohňostroje, stavali sa sochy Štefánikovi, rúcali sa dvojhlavé orlice, zneli podkovy vysokého bieleho koňa, šušťali papiere zmlúv, deklarácií a vládnych programov, zneli salvy na oslavu rádových republík, horeli fakle a ozýval sa plač nad zohavenými telami troch svätých košických mučeníkov, rinčali brnenia a kotúľali sa prilby počas bitky pri Rozhanovciach a v zemi svietili ako slnká mince zakopaného pokladu... A dóm si to pamätá.
Dnes do neho vchádzam a dívam sa na slnko gotiky prežarujúce chrámovú loď. Na geniálne sochy oltára svätej Alžbety, ktoré stvorila nemecká presnosť a slovanské srdce. Dívam sa na dvojhlavú orlicu, čo vyletela až na vrchol gotickej klenby. Pred oltárom visí mandorla s Matkou Božou so spasiteľom sveta na rukách a za ňou sa už človeku odkrýva fascinujúci oltár. Oltár je ako kniha z dreva pre tých, čo nevedeli písať a samotný dóm je kamennou kronikou krásy, knihou o univerze, o svete, ktorý stvoril Boh a ktorý sa stavitelia snažili zapísať do symbolov.
Tá, ktorá je Kráľovnou anjelov, ktorá je Kráľovnou pokoja, ktorú po stáročia oslavujeme modlitbou Salve Regina a ku ktorej sa utiekame s modlitbou Sub tuum praesidium a ktorú samotný archanjel Gabriel oslávil pamätným Zdravas, keď po prvýkrát vyslovil meno Ježiša... Tá mocná porážajúca satana a stojaca na hlave hada, tá mocná, ktorá dala nový zmysel Eve a novú nádej ľudskému pokoleniu... Tá teraz stojí predo mnou ako spanilá zlatá postava ženy na oltári, ktorej dalo východoslovenské gotické rezbárstvo podobu hodnú kráľovnej. Keď sa drevo, na ktorom bol ukrižovaný Kristus, premenilo na drevo oltárnych krídel, aby vykreslilo život svätej Alžbety, aby spodobnilo Máriu a aby vo svätostánku našiel príbytok premenený Kristus.
Ako nás všetko, čím sme obklopení, utvára, ako nás utvárajú predmety, vlastné gény, hry, piesne a morálne princípy, ktoré sme u svojich predkov uvideli v detstve... Tak Košičanov utvára dóm. Vpisuje sa do ich duší a pretvára ich, aby to, na čo sú najväčšmi hrdý, bol práve Boží dom. Práve chrám. Práve Dóm svätej Alžbety.
Ako dieťa som prechádzala okolo dómu a tajomný hlas ma volal a priťahoval, nech vstúpim dnu. Ľutovala som, že nemám takú širokú náruč, aby som mohla dóm objať.
A tak sa premieňam. Všetko sa mení a svet pretvára svoju podobu, ako ju pretvoril už toľkokrát. Niečo sa v dejinách stráca, niečo sa vracia a opakuje, niečo mizne, aby sa znovu objavilo v ďalších generáciách. A dóm stojí. Ja taktiež stojím na samom prahu chrámovej lode a keď som v ňom, keď som objatá a pohltená dómom, zdá sa mi, že sa nič nezmenilo. Že som opäť dieťaťom, pre ktorého je celý svet nový. A on aj vskutku nový je, tvorený každou sekundou a vyplavovaný na breh ako kus dreva z mora večnosti. Šumenie tohto mora ustáva, keď do priestoru znie ticho dómu. Keď sa pri kľačiacich kolenách mihne dlhá reverenda kňaza. Keď cez gotické vitráže dopadajú svetelné lúče, akoby sa aj Božie vlasy chceli dotknúť dómu. A akoby na nepočuteľný povel večnosť nachvíľu ustala, premenila sa na okamih, pridala vážnosť ľudskej existencii a nadobudla podobu hmoty, podobu stavby, nadobudla tvar dómu svätej Alžbety – na zemi, ktorú Boh tak miloval.
