„Mesto nie je schopné vytlačiť ani informačný materiál, že vo vnútri františkánskeho kostola sa nachádza najväčší pohyblivý ruženec na Slovensku!“ sťažuje sa na nepružnosť košického magistrátu a médií František Estočin, ľudový rezbár na dôchodku. Že neviete o koho ide? A práve to je problém. V Košiciach žije mimoriadne nápaditý umelecký majster a obyvatelia metropoly východného Slovenska nemajú o ňom ani potuchy.
ZÁPIS SA NEKONAL
Väčšina diel Františka Estočina vzniká v na prvý pohľad obyčajnej košickej garáži. Aj pri našej návšteve pracoval na sochách rímskych vojakov na krížovú cestu pre obec Kechnec. A pri tom nemá umelecké vzdelanie: „Pracoval som ako elektrotechnik, ale k ľudovému umeniu som mal úctu od detstva. Najprv som skúšal vyrábať kovové predmety len tak pre radosť a potom som sa pustil do vyrezávania črpákov.“ Inšpiráciu tento mimokošický rodák našiel na slovenských salašoch, kde jednoduchí pastieri dokázali vytvoriť z kúsku dreva umelecké diela. A tak začal fujarky a črpáky vyrábať sám. Na každom z nich bol iný ľudový motív, až sa napokon takýchto črpákov nazbieralo 330 kusov, pričom najväčší z nich mal objem 15 l. S kvantom unikátnych vyrezávaných črpákov sa pán F. Estočin pokúsil zapísať do Guinessovej knihy rekordov. Nastali však komplikácie: „Po rozdelení federácie nemala agentúra pre zápisy do Guinessovej knihy na Slovensku svojich agentov. A tak som musel osloviť priamo londýnsku centrálu, poslať im notárske osvedčenie, všemožnú administratívu a dokumentáciu z médií o mojej činnosti.“ Celá námaha však bola zbytočná. Tvorivý Košičan dostal z Londýna odpoveď, že zápis sa konať nebude, pretože nevedia, do akej kategórie majú jeho dielo zaradiť. „Zvláštne, že vedia správne zaradiť niekoho, kto prebehol po ulici s pohárom vody, ale moje črpáky označili za nezaraditeľné. Celú tú snahu môžem zavesiť na klinec...“ dodáva sklamane F. Estočin.
NEZNÁME VEĽDIELO
Určite poznáte najväčší pohyblivý betlehem v Rajeckej Lesnej, ktorý ročne navštevujú stovky turistov. Obdobne je to aj s pohyblivým betlehemom v Terchovej. A tak sa bývalý pracovník železiarní F. Estočin rozhodol pozdvihnúť aj milované Košice. V rokoch 1999 až 2001 zhotovil z lipového dreva pohyblivé výjavy z liturgického ruženca so šírkou 4 m a výškou 3 m. Zo 180 figúrok je pohyblivých 50, ktoré riadi a ozvučuje počítač. Raz darmo, autor v sebe elektrotechnické vzdelanie nezaprie. Namiesto zaslúženého obdivu a prívalu turistov si však dnes už dôchodca vyslúžil iba obvinenie z plagiátorstva a ignoranciu zo strany mesta. „Autor rajeckého betlehemu pán Jozef Pekara ma obvinil, že ho kopírujem, aj keď moju prácu osobne ani nevidel. A ja som pritom nevytvoril pohyblivý betlehem, ani som nepoužil námety zo slovenskej architektúry. Ja som vytvoril na 490-tich častiach výjavy zo svätého ruženca v prostredí Izraela. Spomínanú tematiku môže pripomínať iba zastavenie 'Ktorého si, Panna, v Betleheme porodila'.“
Šokujúci je však prístup mesta a samotného seminárneho kostola sv. Karola Boromejského na Hlavnej ulici, ktorý o unikátnom rezbárskom diele vo svojom interiéri neinformuje verejnosť. Kostol je dokonca mimo cirkevných obradov uzavretý, pri jeho vchode chýba akákoľvek informačná tabuľka. Aj mestské zastupiteľstvo a médiá upokojovali pána F. Estočina, že čoskoro situáciu napravia. Spomínané „čoskoro“ však už päť rokov neprichádza a nikto z kompetentných nedokáže pre propagáciu nič urobiť. Nedesí ich ani fakt, že sa tým sami oberajú o turistov, ktorí by východoslovenský unikát radi navštívili.
Napriek nepriaznivým okolnostiam sa Košičan František Estočin rezbárstva neplánuje vzdať. Stále má však trpký pocit z neochoty mesta a seminárneho kostola, ktorý by kvôli sprístupneniu ruženca pre verejnosť musel zabezpečiť špeciálnych pracovníkov. A to stojí námahu a hlavne peniaze. Na druhej strane však treba povedať, že kostol o monumentálne dielo neprosil, F. Estočin im ho ponúkol sám. Päť rokov na rozhýbanie sa je však pre druhé najväčšie mesto Slovenska hanba. Viaceré malé obce by boli za rovnaký čas schopné upozorniť na ruženec ako na nevšednú atrakciu, vyše štvrťmiliónové Košice však neboli schopné vyvesiť na seminárny kostol ani tabuľku. Východné Slovensko zvykne žialiť nad nedostatkom turistov. Je však na zamyslenie, či si za to nemôže z časti aj samo. Rozlohou najväčší svätý ruženec na Slovensku nie je totiž jediným unikátom, ktorý v Košiciach zostal nepovšimnutý.
PS: Minulý týždeň sa mi podarilo navštíviť spomínaný chrám. (Je otvorený pre verejnosť cca 4 hodiny denne!!!) Na vstupnej bráne, v sklenenom vestibule a ani na nástenke s informáciami som zmienku o ruženci nenašla. Keď som sa pracovníčky kostola opýtala, prečo je to tak, veľmi zdvorilo a láskavo mi vysvetlila, že mám túto otázku adresovať vyššie. Žeby však mesto a kostol nemali peniaze ani na jednu informačnú tabuľku? Neverím!
(trochu rozmazaná) fotografia informačnej nástenky v kostole. Vidíte tu niekde zmienku o unikátnom rezbárskom diele? Ja nie...
František Estočin - autor ruženca v seminárnom kostole na Hlavnej ulici v Košiciach
