Aké šťastie prichádza po dlhom pôste. Aká radosť sa skrýva v zvesti „Christus resurrexit!“. Aké šťastie je uvidieť sošku vzkrieseného Krista s víťaznou zástavou v procesii, aké šťastie je vidieť ju pred sebou kľačiac pred oltárom. Akým šťastím je vysloviť naozaj precítene radostné volanie, že on v pravde vstal z mŕtvych. A aká len bude radosť potom, až po živote ako po dlhom a zlyhávaním naplnenom pôste, prepukne radosť a uzretie Ukrižovaného.
Z bielosobotných sviec sálalo teplo. Zdalo sa, že svieca vonia, a hoci jej biele telo podobné rúcham katechumenov a rúcham anjelov tvoril len obyčajný vosk, vyžaroval z neho pokoj, svetlo a podivuhodná vôňa pripomínajúca závan ticha. Vôňu zmŕtvychvstania. Vôňu večnosti. Svetlá v rukách veriacich sa v tmavom chráme premieňali na hviezdy uprostred noci, na svätojánske lúky plné mušiek, na temnú lúku plnú zlatých podbeľov a z ohňa pred chrámom sa šírila taktiež vôňa. Už to nebol oheň upálených, už to nebol oheň trpiacich, oheň vášní, oheň hnevu či oheň skazy. Už to bol očistný oheň. Očistný ako svetlo vychádzajúce z prázdneho hrobu. Podivuhodný ako cesta, ktorú zvolil Boh pre spásu človeka.
Celá príroda sa prišla pokloniť pred krížom. Ešte nikdy neboli tak povýšené stromy, aby to boli práve ony, kto mohol ako posledná náruč dreva niesť umučeného spasiteľa. Ešte nikdy sa nedostalo rastlinám takého vyvýšenia, aby sa mohli stať symbolom vykúpenia, symbolom, ktorý zmenil dejiny, skrze ktorého povstali nové osudy národov, kde sa zrodila Európa, keď kolená, obeta a premlčaná bolesť dosiahli viac, než všetky výbojné vojny a slávne ríše tohto sveta.
Kríž prežil ríšu tých, čo ho na Golgote vztýčili. Kríž pretrval a prežil i ríšu tých, čo ho zhadzovali a odstraňovali zo stien. A prežije i tých, čo ho vytrhávali z duší, čo sa snažili spíliť jeho ramená, podťať jeho neviditeľné korene, či zaobliť jeho ostré hrany, aby priveľmi nesvedčili, zahaliť päť rán Spasiteľa, lebo tomuto svetu nesvedčí bolesť, nesvedčí mu ani transcendencia, nesvedčí mu mystika, úprimná viera, nesvedčí mu dobrota, a napokon mu vraj nesvedčí ani pravda. A kríž predsa stojí.
Stál ako najvyšší bod na vrcholoch veží kráľovských miest, ležal ako najnižší bod v pôdorysoch katedrál, ležal ako najnižší bod v rukách mŕtvych pochovaných hlboko v zemi.
Kríž bol kráľovským v drevenej i v zlatej podobe, v byzantskej emailovej výzdobe i vykladaný drahokamami. Dodával ľuďom silu či už ako relikviár pravého, jediného Svätého kríža, alebo „len“ ako obyčajný symbol, lebo ten symbol v sebe nesie plnú hodnotu a moc toho, čo zobrazuje.
Kríž, ktorý zaslzeným očiam pripomínajú svojím svetlom hviezdy. Kríž, ktorý sme si nevybrali, ani nezaslúžili. Veď bez toho, keby Kristus nevstal z mŕtvych, keby sa k nám nedostala zvesť apoštolov o jeho zmŕtvychvstaní skrze vznešenú Cirkev, keby nás generácie predkov nevychovávali k dobrote a k poznaniu, že Ježiš Nazaretský bol naozaj Boží Syn – keby to všetko nebolo, aj my by sme boli iba ako dav prizerajúci sa jeho utrpeniu, ako rímski vojaci podliehajúci rozkazom a vlastným vášniam, ako Pilát umývajúci si ruky a majúci strach z toho, že Kristus má moc i nad jeho mocou. A nemáme nijakú zásluhu na tom, že vstal z mŕtvych, iba sa tým hrdiť ako nehodní synovia povýšení do kniežacieho stavu času, do ktorého sme sa narodili. Keď sme sa ocitli v čase po Kristovom zmŕtvychvstaní. V čase, ktorý je rovnako aktuálny, posvätný a plný Božej prozreteľnosti, ako boli všetky storočia pred nami, hoci sa nám dnešok zdá byť len obyčajným dňom.
A tak sa kríž stáva chlebom. Stáva sa pokrmom, v ktorom ubúda z človeka. V ktorom ubúda z človeka pozemského, z jeho snov o ziskoch, večnom stúpaní, ďalšom úspechu a nezmyselných potrebách. Nad spiacim ľudstvom sa dobrotivo skláňajú husté koruny bratov stromov a pozdravujú blahoslavený strom, čo smel vyzdvihnúť Krista. A aj ten blahoslavený strom, ktorého sa dotýkal Ježiš so svätým Jozefom pri práci. Blahoslavené drevo kríža.
Kríž, ktorý si máme ako spásu želať pre seba. A my ho často želáme druhým. A my s ním často druhým nepomôžeme.
A ak sa občas vynorí otázka, čo by bolo, ak by nebolo kríža, ak by sa predsa podarilo zničiť všetky kríže sveta... Prichádza proroctvo o Duchu, ktorý vanie, kadiaľ chce. A ktorý vanie i do našich duší. Do duší tých, čo mysleli, že budú do konca svojich dní hrdí a nepokorení, aj do duší tých, čo chceli do posledných dní vyklamávať a podvádzať, do duší slabých, do duší ľahostajných i nestálych. A premieňa ich, ako dejiny premenil kríž. Podivuhodný zámer Boží, práve takto, práve skrze kríž zachrániť ľudstvo!
A tak sa skláňam pred krížom stojacim na stole. Veď mám tak blízko pred očami našu spásu. A žiadna z poklôn pred krížom sa nezdá dostatočná. Nijaké slovo, nijaký pohyb, nijaká myšlienka, nič nevie vyjadriť mieru toho nezaplatiteľného daru, ktorým nás obdaroval Boh. Večnosťou, ktorej vôňu pripomína žiara bielosobotných sviec. A ktorú pripravilo Božie milosrdenstvo, veľkolepé a podivuhodné, ktoré premieňa život na kríž a kríž na slávu večnosti. Ktoré zúrodňuje utrpenie. Ktoré stanovilo kríž ako most nad priepasťou. A ktoré nám zoslalo kríž ako mannu. Kríž ako chlieb.
