v tú chvíľu podstatné.
V čase, keď sa dajú s otvorenými viečkami privrieť oči a všetko rušivé ustane, aj dych, pod ktorým by sa nakláňali plamene neviditeľných sviec – lebo neexistuje nič, čo by vyrušilo túto skutočnosť, a čo by bolo viac než ona, a hodné väčšej pozornosti, keď je na oltári prítomný stvoriteľ všetkého, čo pozná i môj počiatok a koniec – vznešený Boh... Keď je vystavená Sviatosť oltárna.
V podivuhodnom svete, kde sa nehanbíme písať na internete o všetkom, o každej nepatrnej myšlienke či fotografii vlastných jedál, akoby bolo neobyčajnosťou či hanbou písať o svojom vzťahu k hostii. Akoby senzácie a kauzy boli dôležitejšie, než Ten najdôležitejší.
A tak v šumiacom prílive prognóz a udalostí dňa, myslím na skutočnú udalosť dňa a udalosť ulice, keď prechádzam okolo chrámu a mávam často čas na všetko, len nie na poklonu stvoriteľovi vesmíru. Keď sa človek zrazu ponorí – vlastne nie, vynorí zo sveta časnosti – a vidí večnosť, vlastnú istú smrť, potrebu nádeje i absolútne dobro, i absolútnu prázdnotu predstavy, čo by bolo, ak by nejestvoval Kristus, ak by neexistovala nádej, ak by neexistovala spása. Človek by neprežil v úzkosti nebytia. Ako sa vtedy ukazuje nezmyselnosť hriechu. Konkrétna ťarcha konkrétnych zlyhaní. Až som unavená z vlastnej nedokonalosti, z toho, čo už opakovať nechcem, a predsa opakujem, predsa zlyhávam, ach, a duša by tak chcela žiť a slúžiť Tebe!
A okamih sa stal slávnostným.
Spomenula som si na báseň väzneného a prenasledovaného básnika a kňaza Štefna Sandtnera, v ktorej spomína ako sviatok veľké DNES. Ako nastal najvýznamnejší deň DNES, veď každý deň má výročie DNES, v onom významnom DNES, v ktorom sa môže obrátiť každý človek a v ktorom sa môže zmeniť celý svet. To významné DNES, o ktorom vravel Kristus lotrovi po pravici, že ešte DNES s ním bude v raji. Veď to DNES môže byť sviatkom znovuzrodenia, znovuzmierenia s Bohom, a napokon ním aj je, keď sa práve DNES v hostii premieňa Kristus a ono DNES je zázračné a veľké a hodné chvály, hoci nepredstavuje nijaké výročie.
Na steny kaplnky sa premietali tiene oltárneho kríža a štíhlych sviec. Štukatúry vystupovali v šere a jemná kresba zdobenia sa zdala výraznejšou. Hľadíme na seba so Sviatosťou oltárnou a je to ten najkrajší vzťah, aký smie nadobudnúť človek. Veď ak si tvoríme vzťah k ľuďom, zvieratám, kvetinám a stromom, vzťah k predmetom či miestam, a vzťah je vzájomným obohatením a vyvíja sa ako čosi živé, prečo by človek nemohol preciťovať svoj vzťah k Najsvätejšej Sviatosti a písať o svojej láske k nej? A keď si obľúbime predmety a máme radi veci staré, čo v sebe obsahujú každého, kto sa ich dotýkal a po kom sme ich možno zdedili, prečo by sme nemilovali to, čo v sebe obsahuje celé dejiny, počiatok i koniec sveta, našu vlastnú spásu, spásu všetkých ľudí, tú neuveriteľnú radostnú ľahkosť, s ktorou sa dívame na nápis na betlehemoch: Gloria in excelsis Deo – a nemôžeme dodať viac, iba sa pridať k anjelom v ich opakovanom sanctus, sanctus, sanctus a žasnúť, že i človek je podobný anjelom práve v tom, že smie spolu s nimi oslavovať Boha.
Kde má vlastne hranice súlad. A kam sa stratí ono vedomie večnosti tak hlboko prežité pri kontakte so Sviatosťou oltárnou. Keď ani niet vznešenejších minút na zemi než tých, keď má človek v sebe Ježiša a aspoň nachvíľu môže umlčať to všetko časné, to všetko s náklonnosťou k zlému vo svojich vlastných hlbinách.
Zdá sa, že deň sa krúti okolo káuz, správ a senzácií, a on sa točí okolo osi monštrancie, požehnávaný slnkom hostie, onoho tajomného zázraku Jeho prítomnosti až do konca sveta, čoho sme sa tak ľahkovážne vzdali a tak ľahkovážne mu nedávame v spoločnosti takmer nijaké miesto. Akoby bol svet plný osobných problémov a svetových koncepcií, nedostatku dobra a vlastných zlyhaní, a predovšetkým vlastného ega, ega a rôznych víťazstiev, úspechov a dobýjaní – len nie Najsvätejšej Sviatosti.
A tak chválim Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu, hoci na to dnes nepripadá nijaký mimoriadny sviatok a nijaký konkrétny podnet, lebo to, naopak, prikazuje zákon najvyššieho dobra, večnosti, s ktorou je spätá ľudská duša a na ktorú tak ľahko zabúda premietajúc samu seba do čohosi časného. Odpusť nám všetky urážky, to dlhé nevšímanie, to večné odvracanie sa od Teba a uprednostňovanie pominuteľných vecí. A biele riadky môjho papieru a tesná blízkosť ešte nevyslovených písmen prosili, aby smeli napísať jednu z najpotrebnejších ód na tomto chorom svete – O salutaris Hostia...
