Takýto básnici boli ústami národa a Česko ich malo v minulom storočí dosť. Ťažko potom veriť, kam sa podel vzťah k Bohu, láske a kráse ako k čomusi prirodzenému a úcta k nim ako k najväčším vzácnostiam, keď dnes už v krajine, kde „borí šumí po skalinách“, nežije takmer nijaký básnik. Že sa v ľuďoch neprebúdza ten naliehavý hlas a ušľachtilá vášeň, až napokon knižný trh bez akéhokoľvek čitateľského protestu zaplavia výbery poézie ako „Kniha o mrdání“, „Kniha o kundě“, „Kniha o sexu“ a o démonických textoch nehovoriac. Kam takýto úpadok povedie? Čím sa ešte ľudské zmysly nezasýtia?
Nuž, verme, že to sme len dočasne zaspali, že sa nám namiesto sĺz podlial zrak slepotou, ako mal na očiach poklop starozákonný kňaz Balám, keď na svojej oslici nevidel pred tvárou anjela s mečom.
Tento rok ubehlo sto desať rokov od narodenia veľkého českého, a možno by bolo lepšie napísať moravského básnika Jiřího Wolkra (1900 – 1924, Prostějov). Ale nemuselo by mu pripadnúť žiadne výročie, ba nemusel by sa ani liečiť na tuberkulózu v sanatóriu u Dr. Guhra v Tatranskej Polianke. Lebo je pre nás smutne príznačné, že ak si pripomíname význam veľkých vecí, je to iba vďaka ich miestu v nezadržateľne ubiehajúcom kalendári alebo vďaka regionálnej spojitosti.
Ale či nie je Wolkrova všeobecná známosť povrchná a či nie je jeho dielu na škodu. Lebo ako je všade dobre známy jeho epitaf a ako každý pozná názov básne Svatý kopeček či niektorú z balád, o to menej ľudí ho skutočne čítalo. O čo viac žiakov sa učilo, čo je ľavicové a čo je Devětsil, o to menej ľudí, a zvlášť v opratách súčasných školských osnov, siahlo po jeho diele naozaj.
Asi nie je tradičné vyjadrovať sa ku knihám, ktoré vyšli pred osemdesiatimi dvoma rokmi u dávno mŕtveho nakladateľa v Prahe. Ale keď je dnešná knižná produkcia taká smutná a keď sa v naoko vyspelej spoločnosti prezentujú honosne vydávané, ale obsahovo prázdne zväzky, zostáva nám len obracať sa do minulosti, kde bola kniha – a básnická zbierka zvlášť, čímsi vzácnym.
A tak sa mi opakovane vynára v mysli otázka, aká veľká je potreba básnika v národe. Ako máme všetci svoju úlohu a svojou činnosťou sa podieľame na charaktere doby a spoločenstva... Ako sa mnoho činností musí deliť a konať v zastúpení, lebo jeden človek nemôže uniesť všetky bremená... Tak je úplne prirodzene potrebný v spoločnosti aj básnik.
Je potrebný ako ten, kto pripomenie čitateľovi nutnosť neustálej obety. Je potrebný ako ten, čo zhrnie národnú skúsenosť, ako ten, čo bude veci chváliť a ako ten, čo všetkých ostatných píšucich napomenie - a mladých ambicióznych autorov zvlášť - že nie je slovo ako slovo a že je priepastný rozdiel medzi slovom preboleným a slovom mieneným za hru. A že to druhé do literatúry, ba ani do ľudských úst nepatrí.
A tak sa nám básnik ukazuje ako ten, ktorý dokázal prekročiť prah zúfalstva. Tak prichádza básnik ako prorok, čo napomenie, že človek má mať bázeň. No zároveň prichádza ako anjel k Jozefovi so zvesťou, že sa báť nemusí.
Túto báseň si čítam a učí ma odznova abecedu poriadku.
Dnešek
Dnešek je jistě nesmírný zázrak,
dotkl se vám mého srdce znenadání
jak veliká bolest, jak veliká láska –
a hned nastalo slavné zmrtvychvstání,
mnoho věcí stoupalo na nebe,
každá čisťounká jako sedmikráska,
a moje oči ten zázrak viděly,
ale musely zůstati dole
zrovna jako ti apoštolé,
co potom se rozešli po světě do dálí
a každému radostně říkali,
že Pánbůh sej im zjevil jako člověk.
Ale koľko ročný básnik to napísal? Ani nie dvadsať tri. (Dvadsiatych štyroch narodenín avizovaných v epitafe sa ani nedožil.) A čo vedia dnešní dvadsaťtri roční ľudia?
A my tu máme každú jeseň súťaž Wolkrova Polianka a my tu máme úrodnú černozem národného písomníctva, ktorú pripravili spisovatelia pred nami. A čo na nej sejeme? Literatúru, kde autor propaguje sám seba? Literatúru, kde je autor lenivý čítať a lenivý pracovať na sebe? A je to vôbec literatúra?
Wolker priniesol do českej literatúry jas, dodal význam situáciám aj z toho najbežnejšieho prostredia, ukázal, ako je celý ľudský svet prestúpený transcendentným. Preto mi zostáva záhadou, že sa často interpretoval tak jednotvárne a iba s ohľadom na ľavicové myšlienky – veď bol predsa prototypom veriaceho moravského človeka, ktorý bol vždy predovšetkým človek DOBRÝ. („...a já jsem procesí dychtivé božího slova,/ přicházím z daleké Prahy a rodného Prostějova...“) Drámu, baladu, filozofiu aj motívy ľudovej piesne dokázal načrtnúť len niekoľkými slovami, s ktorými najčastejšie pracoval: oči, srdce, život, smrť, dievča, ulica, noc, námorník a láska.
Často uňho vystupuje cit k matke, očarenie ženou, jednoduchým človekom (zvlášť tým mestským), pobúrenie nad nespravodlivosťou a motív bolesti a smrti, ktorá mu musela byť najbližším výkričníkom a o ktorej sa tak ľahko píše tým, čo ju necítia.
Je prekvapivé, ako dokázal taký mladý muž pochopiť psychiku ženy, ako napríklad v básni Milostná: „Řekla's mi, že jenom v očích tvých je celý svět,/ že pro mě není nic, co leží mimo ně..../ S velikou bolestí oči tvé na kusy rozlamuji, aby mě poznovu obrostly řetězem duhovým./Pověz mi, má milá, - když celý svět oko tvé objímá – proč jsi dopustila, že dělník dnes ráno s lešení spadl a před mýma očima se zabil?“ Alebo inak: "...které tak často si dětinsky myslily, že muž na svět přišel, aby jim patřil." Ale nezostáva iba pri tom, je to najmä obdiv a láska, ktorá ho privádza k ženám: „Den jako jesle tichý je/ na svátek panny Marie./ A já nejsem Josef ani Bůh otec/ a přece vás, milá, mám rád. (...)/ Nesu vám: básničku, kvítko a objetí/ lásku ve třech osobách.“
Dnes sa nám zdajú jeho slová: „Přišel jsem na svět, abych si postavil život dle obrazu srdce svého...“ možno naivné. Nie, vôbec také nie sú. Sú pravdivé, patria do úst každého človeka, len akurát novodobá estetika (a je to vôbec estetika?) akékoľvek svedomie potlačila a nahradila ho čímsi trblietavejším: špekuláciou a ekonómiou. Ale veď aj dnes, aj na Slovensku, úplne presne platí: „Tady jsou paláce – tady podkroví,/ tady jsou sytí – tady hladoví, / jedni jsou otroci – druzí diktátoři/ a všichni jsou choří.“
Čo všetko dokázal Wolker pochopiť, čo precítiť a ako vyjadriť. Tu sa nám ukazuje, že básnictvo je jediný pomer k životu hodný človeka: „Do očí sej im posadí, / - to nejsou slzy – to jsou oni –andělé, já je znám, / vždycky mě pohladí, / když tu někdy chodívám tuze sám/ a říkají: Na této zemi není smrti - / jsou jenom staří a mladí.“
Alebo: „Smrt jsou jenom bílá boží muka na rozcestí v poli.../ Potom nad tebou a křižovatkou/ velké světlo rozsvítí se. / Divem ztichneš jako pěna./ A v tom světle políbí se/ muž a žena./ To už ani ve snu není,/ to je spíše probuzení.“
„Lidská ústa jsou rána otevřena.“
„Smrt není, smrt je jen kus života těžkýho.“
Je to Wolker, ktorý toho vie veľa o úzkosti a skepse. Stačí len symbolicky spomenúť báseň o túžbe v smutnej izbe starej panny, „co mnoho viděla, nemilovala a nebyla milována“ , kde hovorí prostredníctvom vecí (ozaj, a koľko dnešných spisovateľov má ešte úprimnú lásku k veciam?) „aby i nejsmutnější věci v tom pokoji viděly,/ že přec není všechno tak, jako si myslely.“
Akým filtrom – vlastne akou rečou symbolu bolesti, skúsenosti, múdrosti... Vlastne všetkého na svete je báseň. „Srdce ukřižované na dřeveném kříži/ předvčírem zemřelo./ I sňali je a do země vložili,/ slzami zalili a srdce vzklíčilo dnes ráno. // Červený květ chodí po zemi a po nebi (...)/ „Jsem láska a kvetu ranou otevřenou,/ aby všichni nevěřící,/ železným životem rozbití, / mohli v ni prsty vložiti.“
A napokon sú to veci, čo zostanú navždy uložené v hĺbke básnikovej duše, pri ktorých by bolo malomyseľné si namýšľať, že do nej vidíme, lebo to nevie nikto. My môžeme len chabo reflektovať poéziu, ktorú nám básnici zanechajú, už ju napokon len dodatočne popísať, ako kurátori bezmocne popisujú obraz - a každé dielo si už žije vlastným životom. A ako v prípade Wolkra zanecháva:
„Tvé vlastní srdce to bylo, co řeklo ti: Lazare vstaň!“
Po smrti Wolkra čakalo poéziu ešte dobrých sedemdesiat rokov básnictva. Odvtedy od autora k autorovi pomaly zhasína a dohorieva.
Nemám literárne vzdelanie a ospravedlňujem sa, že som o J. Wolkrovi dokázala napísať len takto. Ale nech si každý vstúpi do svedomia, prečo v čase, ktorý je chorý na pomýlenie hodnôt, netvoríme spoločenstvo, prečo v čase, ktorý si to tak vyžaduje, nepíšeme skutočnú literatúru a prečo viac nemyslíme na zodpovednosť a na cit k druhým, symbolom čoho bolo odjakživa básnictvo. Možno by potom bolo mnohým ľuďom krajšie na svete.
