To, čo v nej vzniklo, je literárna skupina trvajúca pomedzi generácie a veky. Stretli sa v nej básnici, k rozhovoru ktorých častokrát ani nedošlo v pravom zmysle slova. A všetci z nich tvorili jednotne. Tam, kde by iní opustili na prvý pohľad nehostinnú krajinu vraviac: „Nič tu nie je, bratia. Poďme preč.“ Tam predsa našli pod zemou rieky ako Božie žily a vykopali studňu, prienik do druhého sveta. Pijeme z nej dodnes.
Tá literárna skupina je skupinou múdrych. To sú tí, čo vedeli, že k hriechom ľudskej duše patrí aj hlúposť – obyčajná dobrovoľná hlúposť, do náručia ktorej sa často vrháme akoby nám bola dobrotivou matkou. To sú tí, čo vedeli, čo je hodné človeka. Že je mu vlastná vznešenosť a krása. Že mu je vlastná práca. A vynášali z hluchoty dní a osudu, ktorí by iní nazvali ťažkým alebo márnym, poklady. Tak sa z ničoho, z prísneho mlčania, kedy sa žilo len o piesni, výšivke a ťažkej práci; začali rodiť diela. Tak zo šachty bolesti a ľudského údelu vyniesli epos Svätopluk, tak sa z ničoho objavili jazykovedné rozpravy, fascinujúce kázne, majstrovské skladby a balady. Tak vyniesli Marínu, Krvavé sonety a žalmy, tak vyniesli a podnes vynášajú spisy P. Straussa, tiché a veľké verše M. Kasardu, či dielo toho básnika, čo je najušľachtielší z nás.
Bola to skupina požehnaných. Skupina múdrych, ktorým vládol Duch až tak, že vedeli, aké je márne obzerať sa za výkrikmi. „Prečo to robia?“, „Hľa, aké majú chyby!“, „Len aby som si aj ja nemusel ukrátiť nič zo svojho!“. A tak navzdory tým, ktorí si za koruhvu dali pochybnosť a malomyseľnosť, vzniklo tovarišstvo požehnaných. Slovákov, čo vedeli, kde je zem a kde je nebo a kde je medzi nimi miesto človeka.
Bola to skupina tichých. A nebola možno ani skupinou básnikov, ale skupinou celého národa – maliarov, skladateľov, vynálezcov, nadaných remeselníkov, učiteľov či prírodovedcov. A bola tichá až tak, že si ju mnohí nevšimli. A kričala až tak, že pridobre vedeli, aké je nebezpečné ju počúvať.
Tá skupina si ako tajomnú niť posielala ponad storočia posolstvo a vedela, že nebolo by nikoho, keby nemal otca. Že nenarodil by sa žiaden autor, keby nebolo tých, čo tvorili už pred ním. Že nezrodila by sa žiadna báseň nebyť folklóru. Že nevznikol by ani riadok nebyť tých, čo nám doniesli písmená.
Nie som ja, ak by nebol otec. Nie som ja, ak nie sú korene. Nie som ja, ak za mňa nedýchajú stromy a zem, čo sa bez reptania odovzdá. Nie som ja, ak by nebol Duch, ktorý ma napĺňa. Nie som ja, ak nie sú tí, ktorým smiem odovzdať svoje bytie, skutky, svoje riadky a svoje dni. Nie som ja, ak nie je syn.
Bola to skupina monumentov, tých najväčších.
A tak s obdivom stojím pred literárnou skupinou múdrych, pred veľkými slovenskými spisovateľmi. A krútim hlavou nad tými, čo im vytýkajú raz „príliš...“ a raz „nie dostatočne...“. Lebo slovenská literatúra nie je v krajinách skepsy, existenciálnych pochýb, slovných hier či vystupovania. Ona doputovala omnoho ďalej. Do končín, kde je len Zmysel, úľava a krása. Tam, kde si zložitosť podáva ruku s priezračnosťou. Tam, kde sú navždy zvelebení naši otcovia a kde znie večné: „Blahoslavení trpiaci...“ Kde je Kráľovstvo, ktorému je naša literatúra najctihodnejšou a vernou predzvesťou.
