Vlastne v ňom nerástli ani višne, ale to, čomu hovoria Česi „střemcha“, Rusi „čeremucha“ a my „vtáčia čerešňa“ – a tento názov vystihoval môj sad presne, pretože v ňom a na kríkoch, ktoré ho obklopovali, žili sýkorky, žltochvosty, kŕdle stehlíkov a kŕdlik strák, zvedavé sojky, mladý sokol myšiar a dva myšiaky, čo na vysokých agátoch pôsobili ako dozorcovia nad krajinou.
Sad sa stal i mojím domovom. Domovom mojich očí, čo naň hľadeli ako upierame zrak na obzor alebo na ikonu či obraz, ktorý nás formuje. A sad formoval mňa.
Poznala som ho, keď bol bezbranný a nahý. Keď prišla neskorá jeseň a nič netešilo štíhle stromy. Videla som ho, ako naň padá vatový sneh, jeho konáre, čo zachytávali bielu mannu z neba, akoby boli vtáčie čerešne postavami svätých udržiavajúcimi ešte Božiu milosť, keď sa už v okolitom svete nemá o čo zachytiť.
Vo svojom zimnom rozjímaní zostávali stromy dlho. Keď už marhule vítali jar a včely lietali nad prvými kvetmi a holé záhony v záhradách pred domami začali svetielkovať žltou, jemne ružovou a modrou farbou. Vtedy sad ešte spal. No bolo to presne v druhý aprílový týždeň, keď sa mi zrána zdali stromy mierne opuchnuté a keď som sa vracala zo školy, môj pocit ešte zosilnilo tušenie... A na druhý deň popoludní to už bolo tu. Sad rozkvitol. A kvitol bledou jarnou krásou.
A potom prišlo leto. Slnko opisovalo na nebi vysoké polkružnice a ja som žila pod týmto slnkom, nastavovala mu tvár a ono sa odrážalo na listoch stromov. Alebo som vstávala z postele, prechádzala k písaciemu stolu a večer si opäť líhala spať a slnko ma vídavalo zhora, ako ma vidí Boh vo všetkých chvíľach, keď nevidím ja jeho a keď sa ľudský život odvíja do svojho konca ako sa postupne zmenšuje knôt sviečky, až sa premení v ničotu.
Takto som žila povedľa sadu ako vedľa zázraku, ktorý som si ani nedokázala uvedomiť.
Pred mojimi očami kvitli tisícky kvetov, lietali stovky včiel, šumeli miriady listov a rovnaké množstvo znášal na zem vietor akoby to boli deti pýtajúce sa z náruče stromov opäť na zem. Až by sa to všetko, čo sa dialo v sade, dalo postaviť ako výčitka človeku: k nohám som ti zložil baldachýn trávy, na plecia položil plášť vetra a nad hlavu vyvýšil korunu z hviezd – a ty stále pochybuješ? A stále sa tvoja duša kloní k zlému a zlé považuje za radosť a pokory sa bojí ako najväčšieho poníženia.
A tak sa pred mojím oknom odohrávali dejiny. Do sadu prichádzali srnky a nachádzali v ňom domov spolu so zajacmi a mačkami, ktoré som občas vídavala na loveckých výpravách v chodníčkoch medzi stromami. Do sadu prichádzala i jeseň ako živá bytosť, aby v korunách stromov dozrievala na zimu, keď bolo nebo biele a ťažké a ja som sa v skoré ráno dívala na jeho klenbu, ako z nej klesá prvý sneh.
Až jedného dňa sa na blízkej čistine objavil zememerač a onedlho za ním skupina technikov a muži, čo vydláždili cestu na miestach, kde predtým rástla tráva a viedla cestička do sadu. Začalo sa stavať. A kým som sa s nevôľou pozerala na to, s akou ľahkosťou a akou rýchlosťou sa stavajú nové domy a na pár dní som opustila svoju izbu, na sad padla jesenná hmla. A keď sa rozplynula, uvidela som na pláni pováľané telá stromov akoby tam ležalo stádo vznešených mŕtvych zvierat.
Sad už nebol sadom.
Na jeho miesto nastúpila tráva a prázdnota, cez ktorej húšťavu som lepšie videla agáty, na ktorých sedávali zrána tak rady dravce. A namiesto stromov sa do neba ťahali štíhle steblá tráv. Preháňal sa v nich vietor a keď sa človek dlho díval na jeho pohyby, v augustovej tráve sa mihali obrazce.
Sad už nebol sadom. Čo bolo, odišlo.
Mojím novým višňovým sadom sa stala lúka, to k nej prichádzali ako antické múzy ročné obdobia a nad ňou lietali kŕdle čajok a kŕdle škorcov v skorú jar a podjeseň. A napokon sa mojím višňovým sadom stali petrohradské ulice, Neva, ktorú zachytávam kúskom oka a petrohradské brezy a oblaky pripomínajúce koruny stromov. Aby sa aj ony stali dedičstvom, ktoré raz stratím a ktoré sa rozplynie, kým si človek nezačne pestovať v duši celkom iný, vnútorný višňový sad.
