Prenikol do priestoru ako preniká pravda a sila Božieho ramena do ľudského života, alebo ako prešiel skrze steny Kristus v oslávenom tele. Bol s nami zvon.
Jeho hlas nás navštívil v miestnosti, preťal uplývanie pozemského času, prísny sled minút prerušil vertikálou, po ktorej ubieha iný, večný čas. Do našich hodín vstúpila večnosť.
Zvuk zvonu sa stal súčasťou nášho života. Ako sprevádzal našich predkov na poliach, ako im zvestoval zvestovanie Panny Márie, ako ich varoval pred vojnami, búrkami a požiarmi, ako zvonil vysokým hlasom počas omší zvon sanktusníka a pri odchode na večnosť umieráčik... Tak navštevuje zvon i nás. Zvon sa sám podobá na archanjela, ktorý nám prišiel oznámiť Spasiteľovo počatie. Je s nami, hoci sme uzavretí v každodenných starostiach. Pretína pozemský život volaním: „Večnosť! Večnosť!“ a svojím naliehavým hlasom každú hodinu, ba i častejšie, nedáva človeku príležitosť na hriech, ale pripomína mu Boha, ktorý vládne nad ľudskými životmi i dejinami.
Zvon sa podobá mostu. Spája pohyb zvonára, obyčajný ľudský pohyb, s celým mestom, s celým okolím v dosahu kostolnej veže. Zvuk zvonu sa nesie ulicami a chodbami budov, námestiami i zákutiami miest, údoliami i krížnymi cestami. Zvon je mostom, ktorý spája večnosť s prítomnosťou. Zvon spája i nás všetkých, ktorým v rovnaký čas v časových pásmach oznamuje začiatok modlitby Angelus Domini... A ak si vieme predstaviť slnko vychádzajúce a osvetľujúce cez časové pásma postupne našu planétu, tak i na celej planéte ako odovzdávaná pochodeň z pásma do pásma vyzváňajú na pravé poludnie zvony.
Po dlhé stáročia bol zo všetkých ľudí zvonár najbližšie k nebu. Jeho ruky sa dotýkali zvonu ako vzácneho nástroja, a on sa v najvynikajúcejších zvoniciach a zvonkohrách sveta ozaj stal i hudobným nástrojom, aby potom hudbu zvonov východná i západná cirkev doviedla do dokonalosti. I na Slovensku sa vyvinuli rôzne techniky zvonenia. Zvonári zvonievali celým telom, rukami i nohami zapojenými do lán a mechanizmov. Srdce zvonára rozozvučalo srdce zvonu.
Zvony zneli radostne ako nebeské vtáky. Zneli i hrozivo a osudovo, ako odbíjajú čas veľké pravoslávne zvony. Rozoznievali sa z kostolných veží v mestách a zaplavovali mesto ako chór, kde spieva každý hlas svoj part. Zvony mali svoje mená, ako mal v dávnych dobách svoje meno každý predmet i všetko živé v prírode. Veď zvony boli naozaj živé. Mali bijúce srdce, čo vháňalo do ľudí, teda do údov Cirkvi, život.
Životy našich predkov boli pretkané zvonením. Zvonili spiežovce ovčích stád. Rána boli ozdobené hlbokým zvukom zvoncov kráv odoberajúcich sa na pašu. A večer silnejúce svetlo hviezd na tmavomodrej oblohe dopĺňal z kopcov a voňavých lúk zvuk pokojných zvoncov stád vracajúcich sa domov. Zvonce zvonili na psích i konských záprahoch. Pred kláštormi i vstupmi do sakristií. Stáli ako medení strážcovia pri dverách, spočívali v rukách pánov privolávajúcich služobníctvo. Zvon pripomínajúci zvestovanie klopal na ľudské duše, zvonil pri dverách nášho svedomia a čakal, či ho vpustíme dnu. Najkrajšie zneli zvončeky počas svätých omší pred konsekráciou. A v tichu kostola, v okamihu kolien bozkávajúcich zem a v okamihu najväčšieho sústredenia oznamovali veľkosť Spasiteľovej obety.
Zvon rozkvital v kostolných vežiach ako vzácny medený kvet v blízkosti vežových hodín. Akoby v kostolnej veži v tesnej blízkosti povedľa seba ubiehali i odpočívali pozemský ľudský i nebeský večný čas.
Zvony prežívali s ľuďmi ich utrpenie, ich vzostupy i pády. Odlievali sa s najpompéznejším zdobením počas rozkvetu stredovekých miest. S bolesťou padali z veží počas zemetrasení či požiarov. A umierali spolu s ľuďmi vo vojnách, keď ich zhadzovali z veží a keď z ich kovu odlievali zbrane. Umreli zvony a umreli ľudia. Človek bol trafený guľkou zo zvonu. Keď umierajú zvony, umierajú i ľudia. Keď zmĺknu zvony, zmĺkne i ľudská duša. Elektronický hlas z veží, či čas ekonomicky rozpredaný na presné sekundy, ktorý už nepotrebuje zvony, nezrodí ľudskú kultúru. Lebo kto nepotrebuje zvony a nepotrebuje pieseň, nepotrebuje večnosť a nepotrebuje spásu, tomu v skutočnosti ani nezáleží na človeku.
V blýskavej súčasnosti odzvonilo i zvonom. Deň sa už prestal obracať k večnosti. Poludnie nepotrebuje byť merané zvonom, náboženským symbolom. Na všetko stačia prístroje. A človek začal nosievať najprv pri srdci na hrudi a potom na ruke hodinky, či neskôr telefóny. Ako predtým nosieval v najväčšej blízkosti tela iba kríž. Krížik, ktorý bol najpresnejším meradlom času. Pretože meral večný čas.
A tak sa dívam dohora na kostolné veže. Na sféru vtáctva a zvonov. Na sféru neba, ktoré nie je len hore, ale všade, v človeku, ktorý je súčasťou Božích dejín, či už si to uvedomuje či nie. Zvony sa hýbu ako ťažké vetvy stromov vo vetre. A odbíjajú čas ako odbíjal búrku zvuk krúp a dažďových kvapiek dopadajúcich na hladinu jazera. Zvony sú staršie než my, poznajú mesto ako svoje dieťa, čo vyrástlo pod ich srdcom a pred ich očami. Hudba zvonov zalieva mesto, hoci je dávno prehlušená hučaním áut a neúprosných termínov a povinností. Hoci kostolné veže, najvyššie body panorámy miest, už dávno prevýšili pyšné mrakodrapy. Boh večne volá človeka k sebe, pozýva k spáse vykúpenej obeťou svojho syna. Miluje človeka, hoci ten chce žiť dobrovoľne vo svete bez Boha. Vo svete, kde odzvonilo zvonom.
