Čože sa to však deje, že v posledných desaťročiach, keď dostal odrazu každý prístup všade a krajinu pretkala mocná železnica so sebavedomím: „Veruže silný je človek,“; sa začalo mesto jedno druhému podobať. A strmhlav rútiac sa z kopca sme si ustlali asfaltom, smäd po Bohu sa prekričal ľahkým „Dosť ja mám svojich starostí" či "modliť sa dá i inak...“ alebo úsmevným „Netreba to brať tak vážne.“A už len málokto si nosil v srdci mier, už len málokto žil v súlade so sebou a s nebesami, už len málokto skutočne rozumel bázni a veľkému tajomstvu rozdávania. A prosby sa často vzťahovali ako na póly magnetu len na seba a vlastné šťastie. Na to, že napokon aj tak zo sveta odídeme nahí, sa myslí málo. A pritom to vôbec nie je ďaleko! Alebo sa takéto myšlienky nosia iba v západných mestách? A ozaj západných? Neprenáša sa to po mestách ako po uzloch na pevne utkanej sieti z krajiny do krajiny, z kontinentu na kontinent?
A tak sa začalo podobať obchodné centrum obchodnému centru. Univerzita univerzite, aj keď už v žiadnom prípade nebola ani jedna z nich univerzálna. Kasíno kasínu. A obchody v Rige sa ponášali na tie v Lisabone. Cukrovinka z vysvietených čerpacích staníc na rakúskych diaľniciach bola ako tá v Nórsku. Ale to nie je dobrým znakom kultúry. A ako sa všetko stalo prístupné a verejné a oči a duše zaplavila otvorená žurnalistika, akoby sa bojové polia preniesli zrazu aj do písmen. A do čoraz tmavšieho kúta sa zaháňalo srdce.
Ale čo je to vlastne civilizácia? Biela niť? Čierna niť? Čierna, keď zvykneme chváliť východné národy a ich chudobu a to, ako bieda a bolesť vedú k viere. A nerúhame sa tým vlastne voči mieru a hojnosti, ktoré si síce neuvedomujeme, ale predsa ich máme? Je teda niťou bielou, keď nám nehrozí za každým rohom smrť, znásilnenie a úder - úder skutočný, keď pomaly ani nevieme, čo je to ozajstná fyzická bolesť, ktorá sa nedá zmierniť. Je teda niťou bielou a pokoj, ktorý máme, je dar.
Alebo je predsa čiernou niťou? Veď nám s tou hojnosťou vzala najpodstatnejšie – úctu k hodnotám a ozajstné duchovné bohatstvo, keď sa ďakuje za dieťa ako za najväčší dar, a veľkým chlebom je studená voda, suché kôrky a to, že sa ráno zobudíme živý, živý na tele, aj duchu. Tá bohatá chudoba, kde by nikomu ani len nenapadlo smiať sa Bohu, koledovať si o trest, či uvažovať o Ňom, lebo tam sa v Bohu žije.
Ďakujme teda za to, čo máme a prosme o odpustenie za hriechy minulé aj budúce, za deravú dušu človeka, ktorá nevie udržať nič nastálo; za spupnú dušu človeka, ktorá potrebuje skúmať; za nepoučiteľnú dušu človeka, ktorú vždy musí zraziť bolesť; i za to, že máme naštudované všetko v hlavách a spísané v legislatívach, a pritom tak málo v srdci.
A že zajtra už nemusí byť nijaký deň, a že sa veci nedejú náhodou ani z našej svojvôle...
Prosme o odpustenie, že sú naše písmená také slabé a nevedia nás navždy pretvoriť.
A nech má ľudské srdce hnedú kôrku alebo tmavozelenú či tmavomodrú – ako všetky tie smútkom a hĺbkou nasýtené tmavé farby obalov kníh s jemným papierom. Tej múdrosti, nám zverenej (och, keby sme si to uvedomili!), čo sa volá Biblia.
