Na tie, ktoré toľkokrát opakovali dávni mudrci – nebuď pyšný. Na povinnosť skloniť sa a na povinnosť sa modliť, akoby západ zabudol na bázeň pred Stvoriteľom. To, čo je slabej ľudskej povahe vlastné, no predsa na to vždy mysleli múdre vrstvy kultúr tak, aby to nezabudli pripomenúť: „Múdry je ten, kto sa bojí Hospodina.“
Akoby pod mámivým a zdanlivo prirodzeným tiahnutím za slobodou a novým, pokrokovým vekom, stálo skôr vzdorovité: Non serviam. Nebudem slúžiť.
A tak sa v tomto prekrútenom svete, kde sa spája šošovica s kukuricou, kde sa norma pre jednu kultúru chce aplikovať na všetky a kde sa pod rúškom ochrany práv človeka ktosi snaží vsugerovať umelé princípy tak, že jednotlivca miesto onoho chránenia duševne zabijú; ukotvilo aj právo, ktoré malo byť skôr len korením, alebo azda vedľajším popevkom na odľahčenie úcty... Ak vôbec existovať smie. Posmech. A právo na posmech.
Akákoľvek urážka na cti, neúcta ku koreňom a k starším sa stala obmedzovaním slobody prejavu a čímsi radikálnym, za čo je vlastne v tom úzkom západnom svete považovaná akákoľvek obrana. A tým, čo sa ešte vďaka pevnému skeletu výchovy a úcty neposmievajú, sa vymasíruje duša natoľko, že v zdanlivom dostatku a ľahkom dosiahnutí všetkého už po ničom netúžia, nič im neprekáža, všetko sa prijíma vlažne a bez pohnutia; až sa život mení na zvláštnu kašu, z ktorej úplne vymizlo zanietenie a bolesť. A ak sa aj nejaká boliestka vyskytne, väčšinou je to sebaľútosť či špekulácia upretá dovnútra, kedy sa egu nedostalo takého ohodnotenia, akého by sa mu žiadalo.
Nuž, podivná optika. A sladká kaša, „ono SA to už nejako urobí“ či: „to nič, KÚPIME si nové“, mení na pravidlo, ktoré najviac padlo na mladých. Možno sa to tak javí iba mne pod vplyvom veľkomesta alebo toho, že ten dopad tak veľmi cítim i na sebe. Ale ako dopadne generácia, zo života ktorej sa vytratila akákoľvek zodpovednosť; ktorá už nemá žiadne pravidlá a už vôbec nie záujem o hodnoty a život podľa nich – nevieme. A čo bude s nami v starobe nevieme tiež. V tomto novom modeli, kde trojgrošový systém padol a kde neexistuje takmer žiadny pohľad ani na predkov, ani na potomkov (a ak áno, tak len v úzkej, osobnej rovine) nemáme pioniera zo žiadnej generácie, ktorý by nám varovne ukázal, ako takéto hospodárstvo duše dopadne.
A tak sa v onej sladkej kaše možností a príležitostí veľké veci a možné podnety úplne stratia – málokto sa o niečo snaží. A prečo? Akoby platilo za normu čakať so založenými rukami, pozerať sa na biele zástavy nad medzinárodnými organizáciami, či na sväté myšlienky náboženstiev hovoriace o raji – zdá sa, že všetko je už vyriešené, tak načo sa snažiť?
Ale ako to dopadne? A tak sa v znamení rovnosti rovná banalita hodnote, maličkosť Veľkosti. A na plecia mnohých, nekonečne neoprávnene, padá martýrium posmechu. A na nás leží choroba. Choroba posmechu a choroba pohodlia. Choroba ľahostajnosti, keď si niekto niečo "berie príliš k srdcu“. Vážny stav. A kto nás vylieči?
