Až som zelenú knižku s fialovým dráčikom musela zavrieť, aby mi aj na zajtra zostalo aspoň trochu krásy.
Epika, epika, oblaky, kvetiny, víly. Zelené trávniky, na ktorých niekto leží a zase kvetiny a zase tancujúce trávy. Je plná obrazov, moslimských mien, stratených duší a toľkých zvláštnych postáv, že stačí si prečítať len ich názov a už voňajú svojím vlastným príbehom:
Majka Smaju pod đulom rodila
Osmo spava u zelenoj travi
Vilu ljubi Murtez Alagiću
A potom sokoly. S čiernobielou sieťkou na konci krídel, so stuhnutím v ramenách, ktoré vlastne ani nemajú, keď sedia v zime na stromoch pri cestách. Alebo keď kričia zhora a ja neviem, či je to na mňa, či je to z pýchy alebo z radosti alebo len tak čakajú, či nepríde nejaký sokolí Edvard Munch a nenamaľuje si ich Výkrik ešte raz.
Postavy sa pýtajú sokolov, kde je ich milý alebo či je ešte v ich rodnej Bosne vojna. Zase nejaká. Na stene mám mapu Európy a keď sa jej občas dotýkam, mávam výčitky svedomia, že ma na Balkáne nebolí prst od toľkého žiaľu.
Djevojka pita sokola. („Sokole, bolan sokole, po čemu Jurjev poznaješ?“)
Beg Ali-Beg pita sivoga sokola
Myslím na všetky vtáky z našich ľudových piesní. Ako raz jedna mala milého sokolíka, ktorý jej kamsi uletel a ako šuhaj zastrelil divokú kačičku a mne sa chcelo plakať. Potom som vždy prosíkala rodičov, aby som sa za trápnych tridsať korún mohla odfotiť so sokolom na ruke. Kuk vrpavo, kuk vľavo, prísne vtáčie oči, vrtenie hlavou, žltý zobák... A nech som na neho cmukala a nástojila ako som len chcela, nikdy sa mi nechcel pozrieť do tváre.
Bosenská poézia na mňa začala pôsobiť, ako keď začnú rásť červené kvety.Silno. Zvádzajúco. Mám pocit, že v tejto krajine sú suché skaly a každý je od niekoho odlúčený a každý po niekom túži tak veľmi, že aj zamračená racionálna Katka začne spievať.
Existujú tam psy také vysoké, že keď pohnú chvostom, švihnú vás ním do tváre. Existujú tam princezné také krásne, že zo strachu, aby im v spánku niekto neublížil, im maľujú na viečka smrtonosné písmená. Kočovné kmene sa tam zohrievajú tak, že si schovávajú pod kabáty vtáky alebo si obúvajú vtáčie hniezda.
Ľudia majú v hlavách miesto myšlienok hudbu. Krotia ryby. Snívajú sa im pesničky a čas je tam taký pomalý, že detstvo má tri farby a dá sa prežiť niekoľkokrát.
Mám chuť ako tie dávne postavy opýtať sa niečo pražských drozdov, lysiek pri Střeleckom ostrove a labutí na Žofíne. Myslím na to, že ešte skôr, než sa pretrhlo puto medzi ľuďmi a koňmi, zabudlo sa na dávne spojenectvo ľudí a sokolov. Mám chuť ísť do Istanbulu, lebo európska časť Turecka vyzerá ako lievik, v ktorom sa usadila celá Európa. Myslím na bosenskú poéziu, ktorá má refrén a všetko sa v nej opakuje dvakrát. Myslím na bosenskú poéziu, ktorá má refrén a všetko sa v nej opakuje dvakrát.
