Potreba

A pretože si tisíckrát väčšia než my, ťa chválim a neviem sa zasýtiť očarením tebou, krajina. Pretože my sme už veľmi malí, priveľmi zahltení povinnosťami, cieľmi, službou, priveľmi zahltení poznávaním psychológie, filozofie či náboženstiev; ťa chválim. Ty ešte vieš o človeku a o dobe, kedy neexistovalo zrkadlo, keď človek žil v očarení tebou, až si sa napokon prv, než by si to niekto vôbec neuvedomil, objavila znenazdajky v ľudovej piesni. Až si tak prirodzene našla zas cestu cez ústa prvých a potom všetkých ďalších naozajstných slovenských spisovateľov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
Veľký Rozsutec
Veľký Rozsutec (zdroj: www.hiking.sk)

Ty vieš o mnohom. O tom, čo by veľkomestský zrak označil za malý kostol, úbohé mestečko alebo prehliadnuteľné plamienky hôr blčiace v tmavomodrom svitaní okolo diaľnic... O tom všetkom vieš. Že to nie je drobné, ale hlboké a posvätené životom ľudí, ktorí pracovali až do smrti – a potom zmizli. Ako zavše miznú najsladšie piesne a anjeli.

A pretože si väčšia než my všetci dohromady, než naše predstavy a vízie, než naša hlúposť, keď si myslíme, že môžeme existovať bez teba – si. Si a nepopierateľne žiariš v každej chvíli, aj v dňoch, ktoré sú vyčerpané a smutné, aj v tých, ktoré sú plné pýchy. A tvoje kopce, a tvoje vrchy, z ktorých sa nenápadne vytráca v neskorú jar sneh a tvoje trávy, také podobné studniam, keď sa z nich ako kdesi z podzemia ozýva naliehavé vábenie piskorov a kobyliek... To všetko je. To všetko sa premieňa do času, keď v lesoch zostáva len zlatá korunka briez a zas sa vracia, keď sa v tajnom bublaní ozve pod ľadom prvá, svätá jarná voda.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Si – a si takto paralelne s nami a v tých všetkých dňoch, keď nevládzeme, stále pozývaš a stále si neubúdajúcim zdrojom pokoja a zmyslu. „Vy vzkriesite, vy zotavíte, z jatrivých vyliečite rán...“ – ako kedysi napísal horám Hviezdoslav a nezmýlil sa.

 A tak vo chvíľach, keď vchádzam do chrámu a chrám mlčí – lebo to mne priveľmi hučia v hlave myšlienky – predstavím si horskú lúku a mokrú trávu ako predstupeň lesa. Vidím prvé naklonené smreky a lúčne balvany ako vstupný portál, ako bohatú ihličím a suchými konármi vyzdobenú bránu. A ako baziliky v mestách, les od východu na západ prijíma prvé lúče svetla v tajomnom, tmavom presbytériu.

SkryťVypnúť reklamu

A na rozcestiach, na stráňach, v chodníčkoch, ktoré si zas vzal naspäť les a nikto sa už nikdy o nich nedozvie, sa dodnes odohrávajú naše príbehy a životy našich predkov, aby krajina bola a zostala krajinou. Možno obdobne ako drevená lavička nad riekou zmizne raz aj naša civilizácia... Ale kým je a kým si nás zázračnou rukou čas zvolil práve do tejto chvíle a práve v takom zložení, že sme sa mohli stretnúť, pokľaknem pred tou, pred ktorou je hodno kľačať. Pred krajinou. Aby sme jej boli hodní. Aby sme si opäť k sebe našli cestu. 

Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Prémioví blogeri

Anna Brawne

Anna Brawne

103 článkov
Lucia Nicholsonová

Lucia Nicholsonová

207 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Radko Mačuha

Radko Mačuha

225 článkov
INEKO

INEKO

117 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu