Keď pán prezident vošiel do miestnosti, rozostúpili sa pred ním davy tlieskajúcich študentov. Prišiel predsa prezident! A to nie hocijaký - podarilo sa mu len svojou prítomnosťou prinútiť vstať mládež, ktorá nevstane ani pri štátnej hymne. Búrlivý potlesk prestal, až keď pán prezident otvoril ústa. Napätie vrcholilo, akoby mal tento muž vyrieknuť dôležité posolstvo pre planétu Zem. Veď je predsa prezident. A nie hocijaký. Náš VLASTNÝ prezident.
Zázrak sa však nekonal. A miesto nadprirodzenej bytosti bez bázne a hany stál pred nami obyčajný pán v obleku, ktorý sa usmieval, kýval hlavou, splietal niečo o ideáloch a zrejme sa až tak snažil zo svojej právnickej praxe vysvetliť študentom, čo je to pravda, že povedal: "Ak niečo zamlčím, to neznamená, že nehovorím pravdu. Vlastne, nie, čo to hovorím... Chcel som povedať, že je to akoby som nehovoril pravdu..." Ďalej sa prezident venoval vznešeným pojmom ako spravodlivosť, vízia Slovenska a nezabudol sa dojato študentským novinárom priznať, že v detstve síce nepísal básničky a neprispieval do školských časopisov, ale zato kreslil obrázky.
Nedá sa však uprieť, že by tento pán nebol milý. Bol až taký sympatický, že keby nebol milým pánom prezidentom, určite by som s ním zašla poobede na kávu. Napokon, základnou úlohou slovenského prezidenta je byť milý, trošku si posťažovať na niečo, čo v krajine pokulháva, ale s úsmevom dodať, že v horizonte 10-tich rokov sa to všetko zmení k lepšiemu. Veď si len predstavte, ako by to vyzeralo, keby prezident nechodil na besedy milý: "Ach, národ môj, takto to ďalej nejde..." "Počúvaj, národ, musíš sa zlepšiť, ten schodok v štátnom rozpočte má byť akože čo?" "Národíček, nepýtaj už toľko prachov do školstva, unavuje ma to."
Po besede sa okolo pána prezidenta zhŕkla stovka študentov pýtajúcich si od neho autogram. Boli medzi nimi aj deti zo základných škôl, ktoré za pánom s fúzikmi so šansónovo zafarbeným hlasom naťahovali svoje malé rúčky, akoby pred nimi stál záchranca sveta. Mala som sto chutí opýtať sa ich: "Deti, viete vy vôbec, kto je ten pán, od ktorého sa tak túžobne domáhate autogramu?" Ale moja akákoľvek otázka by bola zbytočná. Deti za pánom Gašparovičom naďalej naťahovali drobné rúčky s húžvanými papierikmi a pamätníkmi. Veď predsa slovenský prezident sa nevidí len tak každý deň.
Zvláštne, ale pre mňa ako pre dieťa symbolizovalo slovo prezident národného hrdinu. Ale čo robiť dnes, keď už hrdinovia vyhynuli? Ani poriadne bojovať už nie je s kým. A keby len to, ale niet pomaly ani proti komu. A tak sa prezidenti nemajú príležitosť stať hrdinami a niekoho vyslobodiť. A aj tých pár bojov, čo ešte zostalo... Božechráň, aby sa hrdinom v nich stal prezident. Len si predstavte tie titulky: "Do miestnosti vstúpil prezident, hrdina boja s nadváhou." "Z Grassalkowitchovho paláca zamával deťom prezident, hrdina boja za práva bobrov." "Náš pán prezident, hrdina v boji s organizovaným zločinom, práve podpísal novoročné amnestie." Nastala éra nových prezidentov. Roosevelt a De Gaulle sa môžu skryť. Dnešní prezidenti sú už iná káva. Stačí štyridsiatka na krku, stodvadsiatka na tachometri, prax v národnej rade, dobrá kampaň alebo pre národ nepriateľný protikandidát, poprípade zvláštne koníčky (spievanie ľudoviek alebo formuly) a kreslo je vaše.
Nuž, pojem prezident - osloboditeľ je už dávno za nami. A ktovie, možno by to dnešní Slováci ani nepotrebovali, tí sa cítia takí slobodní, že ich už ani niet od čoho oslobodiť. A tak na múdru postavu Masaryka - filozofa s ohnutým ukazovákom na pravej kostnatej ruke (od ťažkej práce kováčskeho učňa) môžeme zabudnúť. Už netreba nikomu múdre reči otca vlasti, kritické podnety či starecké povzbudivé slová. Dnešné prezidentské povinnosti majú zjavne nižšie ambície - byť milým a nekonfliktným pánom, ktorý občas povie jemné "no, no, no..." vláde a pôjde pekne prijímať do paláca ďalšie návštevy. Aj keď, ani nová éra prezidentov sa nezbavila jedného zlozvyku - stále sa radi s výrazom všadeprítomnosti chichúňajú zo svojich omladených fotografií a pozerajú sa na nás z obrazov vyvesených na stenách úradných miestností.
