Priložiť svetlo na tmu... Priložiť obklad svetla na veľkú ranu tmy... Priložiť lásku na zahnívajúce telo nenávisti... Priložiť obklad kláštora na ranu krajiny... Slabé posilňovať a hladné kŕmiť. Plačúce tíšiť a krotiť, čo je rozšafné.
Tak smeroval i septembrový svet do pokoja a vôľu navštevoval rozum a rozum napokon čin.
Čím je dážď pre suchú augustovú krajinu a čím je teplé a mäkké slnko pre zamračené septembrové dni, tým je pre ľudskú dušu pieseň. Milostivá hudba, hudba ako starena z rozprávok, čo nesie na chrbte nošu človeka – lebo skrze ňu človek ľahšie vystúpi k Bohu a ona nesie náklad pozemského. Kto spieva, dvakrát sa modlí. A anjeli nad Betlehemom taktiež spievali. Človek si nesie pieseň aby celkom nezdivel. Reč, rozum a hudba – dary, ktoré dostal človek na rozdiel od zvierat.
Listy dnes horia septembrovým ohňom a obzor sa čoskoro rozhorí tmou. Takto si nesiem pieseň – potichu ako hviezdy, aby ma nerušila od rozjímavej tmy, no aby mi pripomenula svetlo a tlela na cestu.
A ticho padajú listy. A ticho padá zo sviec vosk. Ticho vysychajú trávy a ticho odchádza z tela duša. Ticho rastú a ticho sa zmenšujú hory, ticho pracuje ako majster zavretý v dielni planéta zem... Ticho sneží, ticho sa preskupujú oblaky, ticho v kameňoch vyrastajú skalné ruže a ticho dýcha strom, ticho rastie stalagmit, ticho sa topí sneh i topí sen... Človeka sprevádza zázračná hudba ticha. Ktorá vie viac než všetky tóny posvätiť okamih.
Boh korunoval človeka životom a stromy listami. Hlbiny zlatom, lúky kvetom, tmu svetlom a deň zas vencom blahodarnej tmy.
Slnko zasvietilo a ako pomaly vychádzalo spoza mraku, tak sa i na podlahe izby vyjavovali svetelné obrysy okna ako predobrazy Božej krásy. A my nechceme žiť pre tento svet, lež pre nebo, a predsa už tu si nám zveri takú nádheru... Že hoci si to nezaslúžime, živíš nás a dovoľuješ nám vidieť rozkvitnuté lúky, pramene riek a kŕdle sťahovavého vtáctva, prichádzajúcu noc a jemné svetlo dúhy.
Aká je obrovská milosť byť kresťanom, a aké veľké je naše zlyhanie!
A pršia, pršia predobrazy raja... A my sa staráme o svetskú slávu?
Bože, nech sa mi naveky zapíše obraz teba ukrižovaného do duše.
Nech sa už skončí to večné posudzovanie druhých a neláska.
Rýchlejšie než na starom vyšívanom oltárnom antepediu mizne z ľudskej duše tvoj obraz obnovovaný svätou spoveďou...
Bože, uč nás svojej láske.
Dovoľ nám slúžiť, padať a vstávať, zmiluj sa a daruj nám život... Byť Adamom, tým hriešnikom, čo ťa uzrel a stal sa z neho stotník prosiaci ťa, aby si uzdravil jeho otroka. Zmiluj sa nad našou úbohosťou a ochraňuj nás od všetkých pokušení v duši. Pane, zbav nás zlého, lebo chceme byť tvojimi synmi a vyprosovať milosť za synov, čo na teba zabudli. Akú si dal milosť človeku, že si vzal na seba jeho podobu a neopustil ho, dokým svet svetom stojí a zjavoval sa v proroctvách, v skutkoch a dnes vo svedectvách a v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, ktorá omilosťuje svet.
Ako nám dávaš poznať, že všetko je len dočasu a všetko z tvoje moci. Tak isto, ako sa týčili pred začiatkom jari bezlisté stromy, v takej istej podobe k tebe prichádzajú na jeseň. Ako sa z tmy nadránom vynoril deň, tak do tmy opäť večer odchádza. Ako sa voda zniesla na zem z neba, tak sa vracia do bielej plachty oblakov.
Rozsvietila sa opona jasného neba a my sme vyšli k oknám, aby sme si do tvárí a dlaní nabrali slnko ako najväčšiu samozrejmosť, netušiac, že je od teba. Takú podivuhodnú si stvoril zem, rozhodil na nebesia hviezdy ako vrabčie kŕdle a zem sa krúti ako motýľ mlynárik okolo sladkého kvetu slnka. To všetko si stvoril a predsa je to prach, a predsa je to nič oproti nebeskej sláve. A my sme pozvaní ťa chváliť, milovať ťa a milovať druhých a vyprosovať blížnym tvoje milosrdenstvo.
A okrem zovňajšku horia sviece aj znútra. Nech je moja myseľ tým motýľom, čo krúži okolo kvetu teba, Bože dopomôž mi ku koncentrácii, aby si ty bol stredom môjho sveta.
A tvoja ruka neomylne riadi chod dejín.
A my vychádzame z kláštora a chceli by sme tieto dni odniesť v sebe ako sviecu, ako ostrov uprostred oceána vyprahnutia a všednosti. Aby nikdy nezhasol... Ale aká by to bola láska, keby bola uzavretá pred svetom.
Bože, čo vedieš naše kroky po európskej zemi, po zemi, čo sa tak premieňa a už stratila svoje jasné kontúry. Po európskej zemi, čo sa nám mení pod nohami a čaká nás budúcnosť veľkého rozvratu, odpadu, laxnosti i tých, čo sa stanú čoraz mocnejší skrze potomstvo, ktorého majú mnohonásobne viac... Bože, ochraňuj Európu.
Ach, prečo v jasnosti teba vidím tak zreteľne všetky pokušenia svojho života, každý zlý sklon... No len čo sa tento dar pokoja odvráti, kontúry zmiznú a pokušenie jasne nerozlišujem práve vtedy, keď sa v ňom nachádzam, akoby sa stalo realitou.
Aké sú jasné kontúry zla. Nič sa z nich nerodí, nikomu v dôsledku neprospejú, každému škodia. Zlo škodí svojmu objektu, i svojmu pôvodcovi. Pokrm zla nezasýti, voda zla neuhasí smäd, oheň zla nezahreje a jeho súkno nezaodeje... A predsa sa tak ľahko strhávame zlom a usilujeme sa o utíšenie vášní, ktoré sa neutíšia nikdy, naopak, zbujnejú do ešte väčšej žiadostivosti. A predsa sa odovzdávame do tejto podivnej ekonómie zla, z ktorej nič užitočné a prospešné neplynie, nik z nej nič nepostaví, nezaseje... A napriek zbytočnosti zla sa opakovane nechávame strhnúť myšlienkami, ktorými nás odvádza od Boha. Ale načo je cesta, ktorá nevedie k Cieľu? A veci, čo sa minuli svojmu účelu? V diablovej ekonómii platia falošné peniaze, čo sa lesknú, no nemajú skutočnú hodnotu.
Aká je dôležitá osobná svätosť. Aké je dôležité kňazstvo. Lebo ono je akoby pieckou, krbom, ohňom, ktorý presvetlí a vyhreje dom. Ako prítomnosť svätej Anežky, svätého Václava a ďalších posvätili dom Přemyslovcov a omilostili pred Bohom českú zem; ako blahoslavený cisár Karol Habsburský alebo jeho teta Mária Annunziata, abatiša Tereziánskeho ústavu na Hradčanoch ospravedlnili pred Bohom habsburský dom, tak aj prítomnosť svätých posväcuje rodiny a národy a vyprosuje u Boha milosť na mnoho ďalších generácií.
Potom sa nad rakúskou krajinou rozlialo slnko... Slnko, ktoré akoby bolo prameňom a celý svet sa napájal jeho žiarivej vody a vtáctvo chcelo vzlietnuť k okrajom murovanej nebeskej studne. A bolo náhle tak teplo a tak krásne, že keď som sa vyklonila z okna, zazrela som, ako sa pri vedľajších otvorených okeniciach vlní vzduch... A ten príval krásy neprestal, zjavoval sa najmä vo vysokých a ešte stále zelených korunách bukov, hrabov a jaseňov v kláštornom parku.
Bože, tak veľa si pre nás vykonal a my pre teba tak málo. Ba čo, ešte horšie, viem, že ak príde na lámanie chleba, zlyháme, tak úboho zlyháme – vôbec nepripravení obetovať sa za teba. A ty nás i tak posilňuješ. A mne, dievčaťu, ukazuješ atribúty nekonečnej krásy. Ako nežasnúť, môj Pane.
A v piatok o tretej sa rozozneli zvony... My si tú milosť života večného nikdy ničím nezaslúžime... Tak aspoň voláme Salva nos – Zachráň nás, Bože, v hodine poslednej a na konci vekov. A keď počujeme kláštorné zvony akoby sme počuli zvončeky na záchrannej lodi, na Noemovej arche spásy, ku ktorej sa načahujeme my, topiaci sa.
A tak ďakujem Bohu za všetky milosti a dobrodenia i za všetko navonok zlé a ťažké, v čom azda zlyhám a v čom si budem zúfať a dopredu prosím o milosť. Ďakujem Bohu – propter magnam gloriam tuam.
