„Pred tvojou tvárou som len prach a aký pyšný prach, Pane... Vezmi si moje ruky i tvár, lebo ani tie nepatria mne a celkom každý deň ti nimi dávam tak málo a ani za ne ti neviem ďakovať, ani za tie dve okrúhle biele dlane... Lebo som pyšný popol, prach hlúpejší od liesok a od tráv, čo prijali aj dnešný deň ako vzácny dar, podobné veľkým duchom v dejinách. To ja som tá biela srnčia kosť pohodená na presvetlených čistinách, to ja som ten žid, čo sa s úškľabkom díval pod Golgotou na tvoju bolesť, to ja som tá, čo nestojí v rade spravodlivých a ešte sa ti prieči, ešte sa prieči, Bože!“ Tak volalo moje vnútro, keď som cez uhlopriečku krajiny zazrela kráčať postavu. Jeho, vznešeného muža s ťarchou sveta na pleciach.
Bolesť mu bola za sestru a hroby ležiace pri cestách oslovoval nežne: „Priatelia...“ A celá jeho duša bola z Boha, nebeská a plachá od narodenia, keď si sama vzala na plecia svet a stretla Boha v studených zimných lesoch – podobných celému svetu, lebo ani v ňom Stvoriteľa takmer nik naozaj nehľadal.
A on predsa šiel a rozprával sa s tichom a s vlastnou smrťou, s jazerom ako s kráľom Šalamúnom, čo v odraze podivuhodným spôsobom obracal všetko naruby. Vedel, že ani sila jeho vnútorných a ani vonkajších rúk, ani tá vznešená krása, v ktorej som ho náhle uzrela... Ani mladá tráva a ani starý les – že nič, nič nie jeho a nič nevzniklo samo zo seba. Že všetko je len nekonečné temno a prázdnota, totálne nič, čo vyvrátil naruby Boh a nebyť Jeho, neudržalo by sa na sivom vlase nebytia nič, ani krehké ľudské srdce, najvygravírovanejšia práca zo všetkých...
Videla som jeho ruky i tvár, srdce aj pevné čelo, ktoré sa rozdávali po celý život. A tá tvár bola jemná a už veľmi poznačená bolesťou. Žiarila do tmy, ako keď sa z priečelí budov nad nočné mesto spustia biele holuby alebo keď svieti tajomné slnko v hmle, v hmle, keď by sa nezdalo, že vôbec ešte niekedy zažiari na svet vzkriesené z dlhého plátna šedých oblakov. Z jeho dlaní, líc aj pliec sa šírilo teplo, taká dobrota, že som si v nej často zohrievala tvár. A hľadela som na neho už roky, a predsa som mala pocit, že ho naozaj vidím iba v zábleskoch. Že iba občas, tam, v hĺbke, kde som už sama a kde už nie som sama, lebo je so mnou Ježiš... Len tam kdesi, v úplnej láske, ho vidím. Tam som mu za medenou horou dobra hľadela z tváre do tváre, tam ho smiem hladiť a plakať nad bolesťou, tam sa smiem nakloniť do bútľaviny vŕb a do lesných studní, zo strmín útesu a nočnej oblohy – a opäť zbadám jeho tvár... A tak sa naňho dívam, nevediac, že som ho celkom nehodná, ako sme nehodný lásky nebeskej, hoci ju tak často berieme do vlastných myšlienok a zákutí duše.
Tak celé desaťročia kráča cez krajinu svätý Krištof, s nákladom sveta, ktorý je ťažší a ťažší. Tam, v tej bolesti, kde opúšťajú všetci, ako v predvečer Veľkého piatku. A až potom sa v záchveve ľútosti zľakne a náhle preberie skolená duša: „Pane môj, ako som ťa len mohol opustiť?“ A predsa sa tak stalo.
A tak hľadím na postavu svätého Krištofa, ktorý dal svetu to najvzácnejšie zo seba – seba samého. A ktorého si druhí nevšimli. A hľadím naňho, až mi zmizne celkom z dohľadu, kde sa nebo dobrotivo skláňa k zemi a otvára sa brána, za ktorou spieva zástup skutočných a toľko tušených anjelov... A na konci tej brány svieti kríž a odpínajú sa z neho ruky Spasiteľa a objímajú svätého Krištofa a vravia: „Milovaný, poď k Otcovi...“
A my, nesprávni malomocní, čo sme sa nevedeli vzdať po kusoch sami seba... Voláme na slávu a na ten zázrak, keď k nebu letí štíhla volavka a na kríži plače najvyššie Božie srdce, keď sa v hline pohne naša lebka a zamrví sa v nej znovu zárodok Adama a keď dážď dopadá na mláky a buble, akoby vyslovoval: „Ma – ma...“ a keď z obrovskej lásky na stráňach vykvitlo zmilovanie nad nami, presväté meno Ježiš a biele, celkom biele jablone.
