Prečítané a napísané slovo nás formuje a ja chcem, aby ma formovalo. A keďže študujem porovnávaciu jazykovedu, kde sa bez klasických jazykov nezaobídete; dám tu čosi o etymológii názvov diabla. Etymológia odkrýva, na čo sa v bežnom používaní slova zabúda; tak, ako sa často zabúda na pravý zmysel rituálu a na mnohé dôležité veci – a to je všetko škoda.
Tu je aspoň zopár jeho pomenovaní, aby sme znovu vedeli rozlíšiť jeho vlastnosti a vytrvalý hlas. Hlas silný, imitujúci a falošný a v danej sekunde taký lákavý, že ho považujeme za svoju identitu. Preto ani žiadny človek nie je zlý. To ho len ovládol on. Zlý.
LUCIFER - FOSFOR
Na to latinské meno sme si zvykli priveľmi. Až tak veľmi, že prehliadame veľké nebezpečenstvo svetlonosa. Svetlo je totiž Boh, to Boh nosí pravé Svetlo, ako Lúcifer znamenalo v latinčine i zorničku prinášajúcu žiaru. Lenže práve to diablovo svetlo nie je svetlo vlastné, ono sa to vlastne iba javí ako svetlo. Koľko sa toho vlastne máme učiť od kameňov. Svetlonos totiž znamená po grécky fosfóros – φως-φόρος (φάος + φορέω) a v tom je tá nepochopiteľnosť diablovho mámenia. Naoko svieti, ale vlastne nesvieti. Veď žiaril by fosfor bez slnka? To je falošné slnko, ktorým sa nám diabol snaží zaliať údolie v duši.
A vlastne biely fosfor sa samovznieti na vzduchu. To preto sa s ním tak často spája oheň.
POSMIEVAČ
A často sa smeje, nechce brať nič vážne, najmä upozornenia nie, lebo diabol je nepriateľ bolesti. Diábolos – διάβολος (δια + βάλλω) znamenalo v starogréčtine uštipačný, osočujúci, ohováračský; tak ako slovo diabolé znamenalo podvod, oklamanie alebo ohováranie. A to je opäť on – očierňovač, kým láska vnáša do všetkého svetlo a krásu. Sloveso διαβάλλω znamenalo navádzať, prehovárať, klamať a ešte robiť odporným, rozdvojovať. A to je opäť on – ten, čo by chcel všetko narušiť a rozdvojiť a rozdeliť – kým láska tvorí, spája a zoceľuje. A klame aj tým, že zavádza, že hlavným meradlom sú médiá či spoločnosť. Akoby to, čo označia médiá, či silný spoločenský hlas za hodnotné, malo byť hodnotným a čo si nevšimnú, má byť nehodné povšimnutia.
/Mimochodom, zo slovesa bállo – βάλλω; βαλειν - vrhať, dávať... máme veľmi veľa slov. Z neho vznikol symbol: σύν + βάλλω, teda to, čo „spolu vrhá“, teda spája transcendentné do jeho znaku, v ktorom je prítomné. Alebo i hyperbola: υπέρ + βάλλω, keď sa niečo predstihuje, prevyšuje alebo dáva „nad“/
AKO
To slovo má veľmi rád. Sám ho použil už v raji, keď sľuboval, že človek bude ako Boh. A pritom tá spojka ako je slovo, ktoré ho vystihuje najlepšie. Jeho, ktorý nemá vlastnú identitu a rád by sa teda aspoň druhým rovnal alebo dokonca bol lepší než druhí. S tým idú ruka v ruke aj všetky z jeho lákadiel. Núka nám veci, ktoré lichotia človeku, núka nám veci, ktoré sú lepšie ako - , racionálnejšie ako – alebo jednoducho pre človeka prospešnejšie či pohodlnejšie ako – náboženstvo. Ba ide vo svojej moci tak ďaleko, že núka nebyť ako Boh, ale byť lepší ako Pán. Ba vlastne v tom spojení lepší ako je doma. To on je ten, čo veci porovnáva, ktorý kladie jedno nad druhé. A miesto toho, aby učil milovať – jediný životodarný princíp; učí povyšovať sa nad druhého, byť lepší ako. To je reč pýchy. A pýcha nie je láska. Pýcha, po latinsky superbia je rečou opačnou – rečou nenávisti. To on nám núka odmeny a vyznamenania, nadbiehajúce človeku, na ktoré je človek taký náchylný.
To on sa nám vo všetkých tých lákadlách snaží nahovoriť, že mať je viac než dať (a pritom vieme o pšeničnom zrne, ktoré prinesie úžitok len keď odovzdá samo seba) a že najlepší pohľad na svet je z hory, z výšky. A pritom každý horolezec vie, že celé pohorie obsiahnete len keď ste celkom dole, na najnižšom možnom bode. To on nám stále podsúva pre človeka s nepokojnou dušou a s prirodzeným pudom záchrany svojho života, takú lahodnú a často vyplývajúcu otázku: a čo z toho mám ja? To on nás zvádza rezignovať, dlhým čiernym plášťom zahaľuje vnímanie krásy a to on núka stále viac a viac, ale to je bezodná diera, ktorá sa nikdy nezasýti. Čo je to vlastne viac? A kde sa končí? V jeden rok navštívime Chorvátsko, potom Španielsko, Jordánsko a Cyprus a napokon Peru, Thajsko, Indiu alebo Čínu... A kde sa to zastaví? Aj zem nám bude málo? Raz nás osloví budhizmus, potom hinduizmus, židovstvo či islam alebo baptizmus, či návrat k živelným, no azda o to úprimnejšie vyznievajúcim pohanským náboženstvám alebo jednoducho k ateizmu, čo chce byť založený na najpoctivejšej etike a dobre. Ale čo nás zasýti? Kde až sa zastaví jeho nahováranie na konanie zlých skutkov, veď ten nemá hranice nikde! A čo nás zasýti, keď aj v kariérnom živote by človek rád išiel vyššie a vyššie. Až pokiaľ? A čo všetko by chcel človek mať? To je ako chlapček – polienko z ľudovej rozprávky, čo by jedol viac a viac. To staroveký svet tak rád najmä v hlavách panovníkov stúpal k nebesiam.
/Je zaujímavé, že starogréčtina nemá jednotné slovo označujúce pýchu. To svedčí o jej rôznorodosti a veľkej schopnosti útočiť na človeka stále v inom prestrojení. Hovorili jej frónéma – φρονημα; čo znamená hrdá myseľ; alebo hýbris – υβρις, prepych, spupnosť, strojenosť; či ógkos – ογκος, hromadenie, hojnosť a ťarcha./
A ešte k tomu byť lepší ako... To preto je taký nezlučiteľný s pokorou a s chválou. A pritom skutočne precítená a pochopená chvála je tým najkrajším v živote.
VZDOR. TEDA SATAN.
Taký býva najčastejšie. Vzdorovitý. Veď peklo sa začalo jeho vetou - „Non serviam“, nebudem slúžiť. A učí tomu aj moderného človeka, keď mu nadbieha – nebudem prosiť, nebudem trpezlivý, nebudem milovať – veď opäť láka – a čo z toho mám ja?
A ten odpor a obžalovanie dalo názov jeho hebrejskému menu z koreňa Š-T-N. ha-Satan je obviňovateľ, žalobca a arabské aš-Šajtán znamená odporca. To on sa stále bráni na pôde ľudskej duše poslušnosti Bohu.
BELZEBUB
Tak ho volali Filištínci – Ba-al Z-bub; pán špiny, pán múch. To on je nositeľom smrti, nečistoty a čiernoty. A čo je smrť? Smrťou duše je beznádej, smrť piesne – skepsa. Skepsa je jeho verný pes, ktorý s ním chodí a je spolu s rezignáciou jednoduchšia než bolesť alebo viera a nádej.
A diabol vždy núka jednoduché cesty a je nepriateľom pokoja a nádeje.
ĽAHOSTAJNOSŤ
A tu neviem, ako sa voči nemu brániť. Lebo on nám už neponúka iba zlo – to by bolo priľahko dešifrovateľné. Ale naopak, ešte sofistikovanejšie, ponúka nevnímanie druhého človeka. Ponúka ľahostajnosť. A tak silou sebe vlastnou – fosforeskujúcim ovládnutím ľudského vnútra tak, že to človek považuje za svoju identitu, či oprávnenie; sa stávame ani nie nahnevaní, či pyšní, ale jednoducho ľahostajní.
A diabol otupuje dokonale. Azda nikto nebude odporovať, že dobro je stále dobro, Písmo je stále Písmo, úchvatná pieseň je stále úchvatnou piesňou a geniálna príroda je stále geniálnou prírodou. Krása je stále krásou. Ale ako je možné, že máme také vyčerpateľné zmysly, že sa nám odrazu Zmysel stratí, že odrazu nevieme nasledovať Krista, že to, čo včera svietilo a nadchýnalo nás, je dnes už prázdne a takto by sme pod klamlivým orientačným bodom vlastných citov či nálad, boli schopní opustiť všetky hodnoty. Ale to je ono – non serviam. Nebudem slúžiť. A to je ono - potieranie bolesti. Lebo diabol určite nenúka sebapremáhanie. On núka pohodlie a výslnie.
HNEV
I ten má rád a krehké ľudské srdce veľmi dobre cítiace česť, mu často podlieha. Niekedy by človek tak rád bránil spravodlivosť, že tá obrana a cieľ, ktorý pred sebou vidí, akoby ospravedlňovala každý jeho skutok. Ale čo tu s ním. Ako to písal ktosi múdry v jednej eseji; diabol často mení kabát. A keď si myslíme, že už ho máme, že už ho vieme poraziť; kabát, ktorý nosil, vypchá slamou. Udierame už iba do kabáta. Diabol v ňom nie je. Je dávno v palici, ktorú sme vztiahli na druhého.
A ako to písal jeden náš úžasný básnik; ako prijímať zlo? – s pokojom a láskou.
Tak teda to sú dva jazyky, najodlišnejšie na svete. Náboženstvo hovorí: MILUJ. A diabol hovorí: JA. Preto diabol nenávidí lásku a milovanie, a všetko, i dôsledky, ktoré z nich vyplývajú, a preto sa z nich smeje. A preto nám zahaľuje a znevažuje ich význam. A preto núka iné veci. Lebo taký je on, ako to nosí v mene. Posmievač (dia-bállo) a teda diabol.
