Nie toto, nie túto jar mám rada. Stromy už majú bledozelené prstene, o chvíľu tá celá krása prepukne a bude sa za ňou otáčať celá ulica. Ružové stromy, žlté kvety, pekní chlapci a ich pekné košele, motýle s previnilými očami na krídlach, nové poschodia na ihličnatých stromoch a deti na kolobežkách. Omnoho radšej mám takú ešte-len-tušenú jar, aká tu bola pred troma týždňami. Keď sa o nej nehovorí, keď je ešte ráno tma a predsa človek len tak v nápovediach tuší, že už tu musí byť, že tento zimný deň MUSEL BYŤ posledný, že práve teraz, netušene a koralovo ružovo sa zlomila hranica februára a za ňou sa zase celé teplé dejstvo jari, krátkych rukávov a bielych tenisiek začne ešte raz.
A niekde tam, za plánmi, že raz v živote si ešte budeme púšťať šarkana, že by som sa chcela prejsť po Bosporskom moste v Istanbule, kde sa začína Európa a končí Ázia alebo naopak, mi začína byť ľúto.
Dnes mi spolužiak hovoril čosi o „sweatshopoch“. „Katka, ty vážne nevieš?!“ Krútim hlavou. „To sú tie miesta v Číne alebo kdekoľvek, kde na niekoľkých metroch štvorcových pracujú celý deň ľudia otrasných podmienkach a robia toto.“ Chytil ma za šál. „Alebo toto.“ Chytil sa za rukáv. „Chápeš? Sweat, ako potiť sa.“ Vyvalený pohľad. „No nič, ja len tak. Že sweatshop. A zdalo sa mi to nespravodlivé.“
Áno, Matěj.
Potom aj mne.
Keď som išla domov, vstala som aspoň v autobuse, ale nikto okolo mňa si nechcel sadnúť. Tak sme tam všetci rozpačito stáli, medzi nami trápnosť, za oknami krajina a pod nami prázdne čierne sedadlo.
V práci sme sa s kolegyňami bavili o vzťahoch. A mne zrazu prišlo ľúto tých všetkých dcér, ktorým sa tatínek jednoducho odsťahoval kamsi na chatu, lebo už s maminkou nedokázal žiť, tých všetkých histerických mám, nedokončených škôl, nešťastných polámaných vzťahov, z ktorých sa nedá ani von a ani dnu, že aj by sa rozišli, ale ona je už stará a že on sa nevie o seba postarať, prišlo mi ľúto ich rodičov v nemocnici, detí, ktoré majú prázdniny a ich mamy si nemôžu zobrať dovolenku, lebo musia predávať v Zare. Prišlo mi ľúto fotiek neznámych slečien nájdených v počítači, vytknutých členkov, vytknutých výčitiek a dievčat, ktoré nosia o číslo menšie sako, len aby mali zo švov na drieku pocit, že sa ich aspoň niekto dotýka.
A zo všetkého najviac mi bolo ľúto, že sa zmôžem iba na to, aby mi to bolo ľúto. A ani v električke si na moje miesto nikto nesadne.
Do Prahy cez Ladronku, kde kedysi táborili vojská, dorazila jar.Až si vravím, že to nie je možné, každý človek v doprave mi niekoho pripomína. Tamten mal veľké lícne kosti a čierny plášť ako Roosevelt, tamtá kučeravé vlasy ako moja učiteľka matematiky a potom už iba kúsky: modré oči Mikuláša II., hranatá postava Stolypina, Masarykov ohnutý ukazovák, vačky pod očami ako Göring a neviem, naozaj neviem, či si ľudí nevšímam až priveľmi. A ešte písma. Všímam si ich sklon, brušká, háčiky, kedy viac pritlačia pero a kedy píšu jemne,akú farbu atramentu majú najradšej a že chlapci, ktorí majú v niečom ženskejšie rysy, majú najkrajšie písmo.
A tak nejako tu utekajú dni. Zisťujem, že odrazu neviem vytiahnuť vysoké dé a zabudla som, ako sa povie po grécky piatok.
Otepľuje sa, obúvam si biele tenisky a kým vybehnem von, zabudnem na všetky tie drobné nešťastia okolo mňa. Pri vchode do Akadémie vied ČR viala čierna vlajka – v skrúcaní, plachtení, napínaní a zvláštnom tanci vo vetre si žila svoj vlastný dlhý život v tmavých tónoch. A mne už nebolo ľúto ani to, že mi to všetko nie je ľúto.
