„A keďže všetci naši otcovia
chudobní boli, tvrdí, hriešni ľudia
(jednako stokrát lepší ako my),
a keďže všetci naši otcovia
modlievali sa lepšie ako my,
aby sme boli lepší (...):
povedzme si pravdu.“
Karol Strmeň, z básne Kňazské ruky
Mnoho generácií sa zbieralo na to, aby sa narodili. Mnoho generácií žilo v prostých podmienkach a chudobe, trpelo násilím a obetovalo sa - alebo, naopak, mnoho generácií žilo aj v peknom, harmonickom svete. To všetko je uložené v trezore ľudských dejín a v tom, čo sa nikdy nedozvieme.
Mnohí žili čestne a hrdinsky. Mnohí tak i zomreli. No aj keď po nich nezostalo zmienky, nikto z nich nebol zbytočný.
Až napokon prišli na svet ony.
Deti.
Deti rástli v blahobyte a v pohodlí. Sem-tam sa na ne kládli veľké nároky, ba častokrát ich aj v mnohom preťažili, lebo spoločnosť ešte celkom nerezignovala na prísnosť a doba do mäkkých duší vrývala svoju nemilosrdnú pečať. Mnoho z nich malo skrytú, či prejavenú úzkosť - ako na ňu zvykne trpievať ľudská duša a tí silnejší ju prekrývajú cynizmom.
A deti rástli.
Rástlo s nimi takmer všetko naokolo, až tak očividne, a tak jasne sa všetko dalo kúpiť v obchode, že bolo len otázkou času, kedy sa veci pred ich očami a v ich mysliach začnú považovať za samozrejmé. A že novým deťom už nebude stačiť tento svet, ale svet nový. Svet, v ktorom budú mať miesto pod slnkom. Kde budú arbitrom ony. Deti.
Alebo ktosi, kto sa teší, že nimi môže manipulovať.
A deti rástli.
Rástli - a rástli veru až tak, že podaktoré už prestali byť deťmi. Fyzicky už dávno dospeli a vďaka výdatnej strave a vhodným životným podmienkam rozkvitli aj do príťažlivého telesného zjavu. Ale čo z tej vyspelosti, a čo, že väčšina z nich už mala tesne po tridsiatke docentúru. Prestali si vážiť tento svet a následne na to aj svet druhý. A rástli.
Ak sa niekto ozval, že sa treba napraviť a vrátiť, umlčali ho. A tí, čo ho počuli, boli dobrí, lebo tak bolo naprogramované ich srdce, no len málokto sa postavil na stranu odvážnych. A vlastne bol zázrak počuť varujúce hlasy. Ambiciózne deti stvorili vplyvné médiá, zamestnali v nich sebe verných a sebe podobných a pre tých, z ktorých nebol úžitok, nebolo miesta. Ak si chcelo niektoré z nich overiť na okolitom svete jednu zo životných právd, väčšinou sa to nedalo. Jednoducho nevyšla. Nič nesedelo, na staré zákony sa rezignovalo a spoločenské pravidlá hovorili o ich opaku.
Čas bežal, deti sa rodili.
A deti rástli.
Mnohé z nich boli múdre a ak im prastarý inštinkt napovedal, aký vzácny je život, šepkali: „Život je len jeden. Využime ho.“ Okolie im už dopomohlo, aby tak urobili pre seba. Tí ekonomicky zdatnejší zdierali hlúpejších šikovne, že im predložili túžby a ciele, ktoré vôbec nepotrebovali. Tak bolo. A deti rástli.
Mnohé z nich boli milé, dobrosrdečné, mali rady úsmev, ba až natoľko, že vraveli: „Radujme sa, kým sme mladí.“ A keď nebudeme? Nevadí. Stvoríme si mladosť dlhšiu. A tak sa zodpovednosť posúvala stále k vyššej vekovej hranici, tridsaťpäťroční študenti a štyridsaťroční mladíci na párty neboli ničím výnimoční a predlžujúca sa dĺžka života k tomu len napomáhala. Deti si vytvorili vlastný svet. Systém vlastných ocenení. Zdalo sa, že je to nový poriadok sveta a deťom stačí. Čo by ho mohlo narušiť? - Prírodná katastrofa? Nezdar? Smrť? Ale ba! Všetko sa dá predsa zbanalizovať. A deti rástli.
Pod heslom „treba presadzovať hodnoty“ zrušili hodnoty staré. A ak im v tom aj starší nechali voľnú ruku, bolo to len z lásky k nim a z toho, že rodičia im želali vždy len to najlepšie. Verili, že „život ich naučí.“
Ale mnohé z detí premenili aj priebeh života.
Keďže sa zvýšilo jeho tempo, mnohé z umeleckých diel vznikali veľmi rýchlo, na posedenie. A preto, že už nerozumeli prirodzenému poriadku, vyhlásili staré formy miesto neprekonateľných za prekonané. Deti začalo fascinovať to, čo ich predkom pripadalo choromyseľné a banálne: funkcie hlások, porušenie interpunkcie, prúdy asociácií a čohosi, čo nazývali myšlienky. Niektoré z detí si uvedomovali lákavosť a krásu monumentálnych a starých diel. No bolo ťažké určiť hranicu medzi dielom a gýčom, a keďže to sami nerozoznali, radšej rezignovali. Za žiadny pokus navrátiť starú krásu nenašli v renomovaných kruhoch kus dobrého slova, a tak pokrčili ramenami. Väčšina sa predsa nemôže mýliť. Rezignovali.
A rástli.
Niektoré z detí popreli všetko tradičné a ľahkou slovnou hračkou to zbanalizovali. A aj keď ich nový výtvor neuspokojil, žongľovali so svätými termínmi a čudovali sa: že na to nik predtým neprišiel? Aké je ľahké neveriť! A keďže v mnohých prípadoch im za „vynaliezavé“ popieranie a chytráctvo prišlo ocenenie; čudovali sa, aké je všetko relatívne a ako sa dá zmeniť každý poriadok. A čo svet drží? Ktohovie. Zvyšok sveta označili za nemoderný, fanatický a tmársky alebo za neekonomicky mysliacich slabochov.
Keď deti nazreli náhlivo na pár sekúnd do svätých vecí a keď sa im zdalo, že na ne nezaúčinkovali, vyhlásili ich za banálne. Hrdo si mysleli, že všetko prekukli a voľkali si, že na to nikto predtý neprišiel. Veď sa predsa dá žiť aj bez toho!
Ale to bolo ako skúšať hrať Bacha bez znalosti nôt. Bez patričného zaobchádzania nevydá žiaden z nástrojov zvuk, no nepripravenosť hráča predsa neznamená neexistenciu hudby.
Niektoré z detí na nastupujúci úpadok nezareagovali. Ale to nebolo z ich nevedomosti. Skôr z úcty k druhým, z miernosti, či z nechute bojovať s veternými mlynmi. A ak niektoré chceli pomôcť, robili to akosi ostentatívne - ako je to mladosti vlastné. Namiesto pomoci veci skôr uškodili alebo viac spropagovali seba, než vec samotnú.
Ach, hrôza s týmito deťmi. Koľká temnota ich ešte čaká a koľko bolesti svetu spôsobia. Aké šťastie, že pravda existuje aj nezávisle od detí. A že krása je väčšia a nie je odkázaná na naše poloslepé oči.
