A v krabičke od kolekcie leží čokoládový Ježiško, presne ten, ktorého namaľoval Gaughin a ktorého zavesili do záhonu kamenných kvetín v gotickom dóme svätej Alžbety.
Keď mám občas v Prahe chuť pripomenúť si detstvo, zájdem do Tesca. S rytmickými pesničkami od Abby, s opočúvanými koledami, s veľkým oddelením sušeného ovocia, s vozíkami, pri ktorých sa dá rozbehnúť, nadvihnúť sa a dlllllho sa viesť, s vozíkmi, pri ktorých človek tŕpne, či má vo vrecku desaťkorunáčku, s vozíkmi, do ktorých si mestskí básnici kupujú lacné víno a babičky zemiaky, s vozíkmi, ktorým občas plačú kolieska.
Zvláštne, že aj sídliskové detstvo má svoju príťažlivosť. Keď si pamätáte, v ktorom vchode bývate podľa ornamentu postavenom v štýle sorely, keď vediete s chlapcami odnaproti sídliskové vojny, keď hráte sami futbal na trávniku s bránkami, ktoré neexistujú.
Vtedy sa všetko premieňalo na malý vesmír.
Kríčky
KEDYSI: Chumáče tmavozelených kríčkov. Najzáhadnejšie tujové územie. Na zemi sa dali nájsť papieriky, kamienky, sponky... Občas v nich zašuchotalo a mnou sa ako krivka prehnal strach, že stretnem drozdieho kráľa. A v zemi prehltli gundžu v krku dlhom ako celé ich telo dážďovky, pre ktoré jeho žltý zobák znamenal smrť.
(DNES: „Jéééžiš, zase tam boli feťáci.“ „Pche-che, videla si? Niekto tam zavesil slipy!“ „Aha, aha, prezervatív!“)
Kamene
KEDYSI: Strašne som sa bála, že ak sa budem aj naďalej zabávať tým, že vyberám zo zeme kamene a pozerám si odtlačenú pokožku zeme, odhalím tajomstvo nášho sídliska. Strašne som sa bála, že preniknem do minulosti, k človeku, ktorý tam ten kameň kedysi v stredoveku položil. Strašne som sa bála, že ak budem hrabať ešte dlhšie, narazím na čosi biele. Bude to podošva tenisky Austrálčana.
(DNES: „Auweiss, to budú zase odtlaky z tej otrasnej cesty! To nevedia dať preč tie sprosté kamene?!“)
Hypermarket
KEDYSI: Chodil tam s nami otec a tým, ako blikali, voňali a hrala v nich hudba, ma neskutočne priťahovali. Za odmenu nám otec kupoval kurikulky. Hnedé, ušpinené, chrumkavé. Dnes ich nemajú. Za odmenu nám dal mincu z vozíka. Dalo sa tam schovať do oddelenia mrazených rýb a žasnúť nad blízkosťou jeseterov z Čierneho mora, kde ešte kedysi chodil Ovídius. Dalo sa utekať utekať utekať do oddelenia hračiek a dráždiť sa tak, že odvraciate hlavu od plyšákov a ostentatívne s nadutými líčkami ukazujete: „Nie, nie, kdeže, ja som už veľká! Myslíte si, že som tu kvôli hračkám? Ha-há, omyl! Aha, ako sa od nich dokážem odvracať!“
(DNES: „No jasne, zase ďalšia Slovenka za pultom...“ „No tak, chlape, dělej, tých ostatných rýchlo odbi, čo tam toľko ťukáš do pokladne, čo nevieš odvážiť jablká? Hýb sa! Fúúúú... JA-JA-JA sa ponáhľam!“ „Hmm, tak tu si zobnem z ochutnávky...“ ...pozor, stojíte mi v ceste... prrr, kto rozsypal to musli... prečo tu nemajú jogobellu... aké trápne spodné prádlo... a kúpim ešte toto a ešte tamto... )
A aj také zvláštne dokáže byť sídliskové detstvo. Plné pošľapaných drobných záhonov, nehygienických parkov, šedého asfaltu, na ktorom sa dá kresliť, skákať, robiť mlynské kolesá alebo sedieť. Obyté lakovky. Natiahnuté gumy. Bedminton. Učiť sa driplovať. Detstvo plné tajomných veľkých áut pod ktorými čičičikáte na pásikavé mačičky a nesmiete sa ich priveľmi dotýkať, aby ste nespustili alarm. Detstvo, kde naháňate uletenú andulku, kde chodíte do zakázaného územia vedľajšej ulice. Detstvo, kde je vniknutie do vedľajšieho vchodu najväčším zážitkom. Kde sa dá sedieť na mramorovom torze poškodenej košickej lavičky. Kde sa robia na držiakoch na prášenie kobercov artistické zázraky. Kde sa dá stáť pod brezou ako pod sprchou a stláčať jej jahňady s vierou, že ste objavili nový druh rastliny a volá sa pingovka-mangovka.
A vždy, keď sa v Tescu objaví nový regál s Mikulášmi, znovu myslím na plyšovú pandu, ktorú mi sestra sľúbila na deviate narodeniny a doteraz ju nemám. A na to, že ploché bedrá dedín, smaragdové lesy a tajomné vidiecke staré mamy z vinárskych oblastí sú síce prenádherné, ale aj detstvo v Tescu má svoju atmosféru.
