Nahnevaný, kovový hlas vo vnútri sa ma pýtal, ale aký je to život. Kde niekto stvoril ľudí ako gašparkov do bolesti, trápenia, ukrutnej nespravodlivosti a žiaľu, kde sa všetko končí, slnko je pokazené a zapadá, leto je pokazené a ústi do zimy, kde je všetko vrtkavé, kde človek aj tak napokon končí a neustále mu zlyháva nadšenie, o ktorom ani nemôže vedieť, či je správne. Kde nič netrvá naveky, všetko začína aby sa končilo a na všetko si treba zarobiť – toto je šťastie? Toto je šťastie?
Aký musí byť mocný a nebezpečný ten, kto ponúka také otázky a robí človeka zatrpknutého, využivačného a úplne bezcitného. Aký mocný musí byť ten, v blízkosti ktorého sa tak ľahko a sprvoti azda aj sladko rúha.
Keď sa ma zlý hlas opäť opýta, či som šťastná – v takých zamračených a chladných dňoch, či som šťastná v tom, z čoho nič nemám a či budem šťastná, aj keby mi vzali to najdrahšie, na čom mi lipne srdce alebo márnomyseľné ľudské ambície – vravím áno. Lebo po tejto krajine kráčal muž, po tejto živej ľudskej krajine. Po tejto krajine, kde pri potokoch rastú rozkošatené rakyty a kde kukuričné lístie šuští. Tu, kde sa v studniach skrýva voda a deti sa učia spievať a chodiť. Kde predtým zapaľoval ohne Ezechiel a kde potom neodškriepiteľne šepkala žalmy svätá Terézia z Avily. Kde som na chodníku našla mincu a kde sa narodila moja mama a kde sa narodil tvoj otec, tvoja sestra či tvoj brat.
Lebo ten muž je Ježiš Kristus a my mu máme pripraviť cestu.
A vonku zase žltlo lístie, mohutným bukom sčervenali pery. Rybníky zrkadlili na hladinách stajne, kde teraz dlhé mesiace túžobne prečká hnedé stádo kráv. Za priľahlou smrečinou zomrela srnka. Niekomu ukrivdili a niekde veľmi bolelo zranené ľudské srdce. A zo všetkého navôkol prehovárala duša. A zo všetkého prehovárala duša.
