Hviezdy som sledovala často ako dávni pastieri. Ako staré národy, čo im dali mená. V roztrúsených jagavých bodoch na nebi videli svoje stáda, tváre milovaných blízkych, mená predkov, hrdinov a postáv z dávnych mýtov, ktoré sa premietli na oblohu, aby v noci osvetľovali svet. A čím viac ma tma lákala von z ulíc, kde už utíchli domy a kde do chladného zimného vzduchu brechali barytónom psy... Čím viac som sa vzďaľovala svetlám lámp a za kríkmi už hustlo ihličie... Tým väčšmi bolo vidno hviezdy.
A opäť sa začínal celý dávny príbeh: „Ty si znova tu?“ chcelo sa mi pozdraviť Orion, ktorý vyšiel na zimnú oblohu so zdobeným pásom, aby na nej opísal oblúk – až kým nepríde ráno a všetky hviezdy zmiznú znovu preč. Perzeus a Poľovné psy... A starý priateľ Veľký voz a Polárka, ktorú treba hľadať... Pôvabná Kasiopeja a Lýra taká krásna, až cítiť, ako dnešnému svetu chýba Dávid, čo by na nej zaplakal svoj žalm... Zimná obloha sa nado mnou týčila ako gotická klenba a zimný vietor vial a rieky objal ľad.
Chcela by som vtedy privinúť zimu a zadržať ju ešte na dlhšie. Nech neuteká, nech sa nemusím dívať, ako stráca svoju bielu silu sneh. Lebo kým je ešte tu, kým nás zima víta ráno prestretou dlhou šatkou tmy a večer pribehne tak rýchlo, ako matka, čo sa len nachvíľu vzdialila od dieťatka... Lebo kým je ešte zima a do stromov nevchádza miazga a vtáctvo v záhradách v sebe ešte zdrží spev... Kým ešte trvá zima, čas akoby stál. A nehybná príroda nahovára človeku, že ešte má čas dokončiť svoje dielo. Kým ešte nie je jar, a dni a mesiace sa rozutekajú po svojich rýchlych dráhach.
Po polnoci dedina utíchne. A opäť prehovoria hviezdy. Združené v súhvezdiach ako dávni priatelia, vzdialení od nás tak nepredstaviteľne ďaleko... Akoby chceli zvestovať o pominuteľnosti času – o tom, že tak isto, ako my dnes, sa na ne vskutku dívali i všetci dávno mŕtvi. Všetky tie veľké a milované mená. Že pod týmito hviezdami bilo srdce apoštola Pavla, na tieto hviezdy ako na štafetu, ktorú máme spoločnú, sa dívali všetci blahoslavení a svätí... Všetci proroci a dávni básnici a všetci dávni ľudia, ktorých nepoznáme a o ktorých utrpení a dobrote nám už nevypovie žiadna kronika. Akoby chceli hviezdy vravieť – to ste vy, budúci mŕtvi, hoci na to dnes tak málo pamätáte. A hoci sa každý deň z ľudského zreteľa stráca Spasiteľ sveta. A nebo plače do neviditeľných dlaní, lebo pod týmito hviezdami stál Boh v podobe ľudskej, stála tu a stojí večná nádej, cesta a miera všetkých vecí... A my ju nevnímame.
Ulica utícha ako ľudské túžby – a pristane im to, nerušiť a ustať. Aby sa duša mohla skutočne modliť. A byť pre druhých oporou.
A tak sa dívam na hviezdy ako holuby, čo zleteli až celkom ku mne, až na parapetnú dosku mojich okien. Aká to vzácna návšteva – Pán života nás pozdravuje hviezdami. Nocou samotnou. Samotnou milosťou žiť.
A keď sa v noci dívam do tváre hviezd, viem, že sa dívam do tváre Tvojej, Pane. Akoby som vtedy stála pred Bytím a pred vlastným svedomím... Za koľko skutkov sa potom človek hanbí! Za koľké odprosuje a za koľké prosí. A kdesi z diaľky zaznieva, ako žiadne ľudské slovo nevie dostatočne poďakovať a osláviť Pána života.
Dnes som videla pučať prvé bahniatka. Na jazere sa ešte držal krehký ľad a v sýkorkách a drozdoch bolo už viac života, že pod dopadom lúčov sa ozvala radostná predjarná melódia. Takto nenápadne a po krôčikoch vyprevádzame zimu. Ju, ktorá tu bola s nami. A tie nádherné ružové svitania na belejúcom sa snehu a hudbu, keď váhou ľudského tela vŕzga pod nohami sneh. A odíde aj skorý západ slnka. Aj nočný mráz, ktorý tak silno podáva svoju ruku, až krehneme.
Zas prídu Hromnice, keď Simeon vydvihol Spasiteľa tak vysoko, azda až k milovaným hviezdam, aby bol svetlom tohto sveta.
A tak v čase na prelome zimy a predjaria... Keď na jednej nohe stojí mladý február a za januárom sme ešte nestihli utrieť slzy... Ťa prosím, Bože, uteš všetkých trpiacich. Utíš bolesť a otvor srdcia tým, čo Ťa ešte neuzreli. Zahoj tie rany, ktoré my nevládzeme. A napokon nás prijmi do svojho kráľovstva ako nehodné duše... Ako prijímaš aj celkom drobné hviezdy do širokých dlaní nebies nad nami.
