Čo je tá opojná vôňa hustých záhrad a nádhera októbrovej oblohy čnejúcej nad lipiny ako vzácne klenotnice. O čom spievali dávni kobzari, o čom v prítmí tieňov tryskajúcich fontán recitovali verše perzskí básnici, čo vábi v májových nociach von a za čím plačú vyprahnuté ľudské oči . Čo je to?
Čo je tá gravitačná sila, bez ktorej planéta ľudského vnútra nevie žiť? Bez čoho nemá zmysel žiadna naša činnosť a čo dáva energiu a túžbu celému ľudskému konaniu. Čo chodí zavše v noci klopať do okien a túžba po tom vyháňa mladých srncov z listnatého hája. Čo vie byť také silné, že ženie človeka po hladine, čo ho dovedie tam, kde by podľa zákona logiky už dávno nemal byť a kde by mu nemali stačiť zásoby ani sily. Čo hnalo kniežatá cvalom cez lesklé planiny a kopce zvlnené ako hnedá srsť zvoniacich čried, čo sýtilo apoštolov a čo sa prenášalo dotykom rúk ako vzácne dedičstvo. Na čo je krátka každá skepsa a čo sa vleje človeku do duše ako najvzácnejší prvý jarný prebudený vodopád. O čom sa rodili bolestné ľudové piesne a bola v nich krása, ktorú dávni ľudia vynášali so sebou na polia a na pastvy, keď im boli bratmi potoky, topole, javory a brezy.
A tak nejako neoddiskutovateľne To je.
Láska pozývajúca, vznešený Kráľ, ktorí by mohol zavrhnúť nevďačného poddaného a on ho miesto toho verne čaká, pozýva a spasí. Láska tajomná a krehká, ako princezná v nedostupnej veži v dávnych príbehoch.
Ale ako je to všetko vlastne možné. Ako je možné, že napriek vznešenosti toho, je človek schopný sa od toho odvrátiť. Ako je vlastne možné, že človek žije tak málo. Že sa uspokojí s takou malou mierou lásky, s takou malou ochotou urobiť niečo veľké a obetovať sa pre niečo, veď ak je niečo skutočne hodnotné, žiadna obeta ho nevie vyčísliť a žiaden dôvod nevie človeka pri ceste za tým zadržať.
Ako je teda možné, že naša civilizácia mohla na to rezignovať. Že aj keď má všetko na dlani, nemá nič v srdci.
Dá sa vôbec to, čo sme niesli ako vzácny balvan stratiť ako kamienok?
A tak sa zrazu zmätená ako po vystúpení na nesprávnom nádraží pýtam, kde sme nechali lásku. Kde sme nechali niečo také prirodzené pre všetky krajiny na východ od nás, ako je láska k vlasti. Kde sme nechali hrdosť na ňu a obyčajný, vľúdny cit k nej, ktorý bol samozrejmosťou identity každého človeka. Kde sme nechali synovstvo a bratstvo s ňou.
A keď je láska také obrovská a vzácna a keď o nej vieme - prečo viac nebojujeme, nekričíme, neplačeme...
To život stojí za tak málo?
Kde sme ju vlastne nechali.
A či nie je rozumnejšie vrátiť sa - ako po kus vlastného života.
Kde sme to vlastne nechali lásku.
