Tak nejak nám to oblečenie stúplo do hlavy. Predávame ho s kolegyňami v obchode, a keď k nám príde niekto v tmavozlenej vetrovke, socialistickom svetri alebo rozchodených topánkach, iba sa s úškrnom na seba pozrieme, čo tu TEN a TÁ robí. Na náš značkový obchod predsa nemá. TEN je smiešny , TÁ je smiešna.
Občas sa zadívam na nášho úžasného profesora dejín politickej kultúry a skúšam si predstaviť, už po koľkýkrát ho vidím v šedivom roláku s veľkým golierom, takým obnoseným, že na miestach, kde mu pozdĺž tela visia múdre silné ruky, má už dávno obrovské vlnené chuchvalce. Raz sa o ňom spolužiačky s chichotom rozprávali. V letnom semestri tmavozelená košeľa, v zimnom ten šedý rolák. Už druhý rok. A ako bonus, keď sa ochladí, tak sako. A možno raz za rok aj kabát. Zdal sa im smiešny.
Raz sa moja sestra v siedmej triede vrátila s plačom domov. Spolužiačka ju vysmiala, že sa oblieka ako „gadžovka“. Že nosí rifle, ktoré nie sú dole rozšírené, že nosí na telsnej firemné tričká, že má vlasy uviazané trápne do copu a že nosí veľké okuliare. Sestra sa im zdala smiešna.
A smialo sa. Na strednej sa smiali z inteligentného Maťa, že nosí celý rok dve mikiny. Smiali sa aj zo mňa, pretože kedysi som nemala ten dievčatám vlastný cit pre módu a požičiavala som si od mamy topánky. Smialo sa aj zo Silvie, keď sme raz videli jej staršiu sestru s tým istým svetrom, ktorý mala včera ešte Silvia. A smiali sa aj z Eriky, pretože nemala tričko s nápisom Terranova, keď sme ešte považovali ten rozhádzaný a vysvietený teplákový obchod za vrchol módnosti. Smiali sa aj z Katky, že prišla do práce v čiernej bunde s imitáciou kožušinky, ktorá lacno vyzerala, kričala, voňala. A kdesi v bývalej DDR behali pooobede na ihriskách smutné deti, keď sa spoločnosť pomenila a ľudia sa nahli za peniazmi tak mocne, že prváci vylúčili z kolektívu svojich rovesníkov len preto, že nemali Lewisky. A smialo sa. A smeje sa aj dnes, keď sa pozeráme na značky a na našich zákazníkov, že sú oblečení „iba“ z H&M...
Na základnej škole sme hrali so spolužiačkami takú hru. Volala sa „Kto chce prejsť cez červené more“. Det stáli do kruhu a jedno z nich hovorilo: „Kto chce prejsť cez červené more, musí mať farbu...“ Modrú. Zelenú. Žltú. Pľask. Červenú. Zlatú. Čiernu. Pľask. Farby sa hýrili, točili, prelievali, raz to bola farba Nemecka, potom kombinácia britskej stráže a napokon variácie talianskeho vína. A ja som tŕpla, len aby som na sebe mala tú farbu, ktorú práve vyhlásila vyvolená spolužiačka, len aby som padla do jej priazne, len aby som prešla cez „červené more“.
Na tej základnej škole poznala spolužiačka ešte jednu riekanku. Znela: „Ele – mele tránky, jaké máš topánky. A ja také nemám, tak sa s tebou nehrám. Či je ona, či je on, musí z kola von...“
Blíži sa zima a ja si uvedomujem, že sa začínam hanbiť za to, že mám iba takú obyčajnú bundu. Iba takú bundu z blšáku.
„Ele-mele trámky..“ A bojím sa, aby sa ma nikto nespýtal, akú mám bundu. Pretože je to občas nespravodlivé, ak je človek z kola von. Iba tak. Pre šaty.
