Vtedy sa mi chcelo volať: „Ako ťa milujem, môj Pane!“ A pôvodne náhly nával radosti a uvedomenia si skutočnosti vzkriesenia tesne po Veľkej noci, vystriedalo utíšenie, keď ľudská duša zistí, aký je Boh nesmierny a akým zázrakom sú slová, že drobný červík – človek smie Pána Boha vôbec osloviť.
S prebúdzajúcou sa jarou, ktorá do konárikov vŕb a kríkov vohnala odtiene bordovej, oranžovej a svetlohnedej, ktorá náhle zažiarila v inak na prvý pohľad jednotvárnej krajine; sa človeku väčšmi prihováralo vlastné telo. Vnímal ho , ako sa hýbe aspoň v pravidelnom pohybe dýchania a následne klesania a opätovného povstávania viečok. Ako telo starne a ako sa pohybuje cez čas, ten vymeraný ľudský čas – aký len márnomyseľný je človek ak žije tak, akoby mal byť na tejto zemi naveky.
V takýchto chvíľach, keď človek so všetkou vážnosťou vníma existenciu tvarov – aký tvar má rybník rozprestretý na bedrách prívetivej a vľúdnej zeme, aký tvar majú labute, ktoré ustavične brázdia jeho ladinu, aký tvar majú duby a orechy naťahujúce mocné a hrboľaté konáre k nebu... V takýchto chvíľach človek väčšmi vníma, ako je každý z okolitých predmetov konečný.
Tak je konečný i môj život. S absolútnou jasnosťou vie o pohybe desaťročí, že ak človek pochováva blízkych – pochováva tým sám seba, lebo tak isto, ako sa do večnosti odoberajú oni; pôjdem i ja. A že niet rozdielu medzi dieťaťom a starcom. A že len pozorné ľudské srdce vie k dieťaťu pristupovať ako k budúcemu veľkému človeku a v starých generáciách nevidieť vzdialených ľudí, čo už „nemajú čo povedať“, či už „dohrali svoju rolu“ – lež vidieť v druhom človeka, takého istého človeka, ako sme my.
Toto ohraničenie života tak krásne pripomína liturgia veľkonočného tridua. Keď sa na Veľkú noc, v čiernote soboty, ktorá je predsa nazývaná Biela; číta lekcia z knihy Genezis. A my skôr, než pristúpime k vzkrieseniu, si uvedomujeme, čo je to vlastne život. Kto ho stvoril. Kto zveril človeku nepreberné množstvo rastlín a zvierat, uplývajúcich riek a mokradí, hory, čo dokážeme pojať len letmým pohľadom. Kto zveril človeku nepreberné množstvo ideí, ktoré tak intenzívne tušil Platón a ktoré ako všetko, čo má vzniknúť a čo je, pramenia u Boha. Následne veľkonočná liturgia hovorí o dejinách Starého zákona. Ako bolestne a presne pôsobí veľkopiatočný plač Krista Pána – Popule meus, quid feci tibi? Ľude môj, čo som ti urobil alebo čo ťa rozosmútilo... Ak sa ešte pán stvorenia musí pýtať človeka, či mu azda ublížil, keď ho teraz človek ukrižoval.
Po tomto dôslednom prežívaní veľkonočného trojdnia, keď na Bielu Sobotu ľudské pery len ozaj nesmelo opakovali Et valde mane... A skoro ráno... či je to ozaj pravda, že on, milovaný Učiteľ, sa predsa vracia z ríše mŕtvych, odkiaľ sa doposiaľ nikto nevrátil... Po tajomstve veľkonočného tridua sa začína prebúdzať aj príroda. Machy a lišajníky sa opäť zazelenali na skalách. Nočná obloha bola jasná a ranný vzduch aký jasnejší, teplejší a vlhkejší, keď je už zrejmé, že topiaci sa sneh už naveky vsiakne do pôdy, aby ukončil tohtoročnú zimu a v priebehu niekoľkých týždňov sa krajina zmení na neuverenie. Znovu sa vráti ten krátky úsek roka, ktorý v Strednej Európe prekvitá do mnohorakej bujnosti a jej obyvateľom káže: Chopte sa práce! Toto je váš čas! Ľudkovia Boží! Žite!
Ale v takýchto chvíľach, kým jar ešte celkom neprišla; kým sa ešte nerozkrúti rýchle koleso vegetácie, kedy si chce každá rastlina a každé zviera uchmatnúť čo najviac svetla z predĺžených jarných a letných dní... A žiť a žiť... A napĺňať s dôverou a bez rozmyslu svoj údel, ktorý všetkému stvorenému určil Pán: žite! V takýchto chvíľach si človek väčšmi uvedomuje, že ako dejinná bytosť so sebou nesie všetko, čo sa už odohralo a ovplyvňuje všetko, čo sa ešte udeje a odohrá. Akou veľkou zodpovednosťou je tento život! A v týchto chvíľach si človek väčšmi uvedomí, že keďže Boh je a že to skutočne nekonečne dobrý a krásny, Beau Dieu – krásny Boh; ako nazvali stredovekí Francúzi... A Boh si želá dobro... Je povinnosťou človeka nasledovať všetko dobro, čo bolo doposiaľ a rozmnožovať ho. A zlo sa javí ako absurdita, ako vybočenie z cesty, ktoré vôbec nesmie a ani nemusí byť a ktoré tak rád vháňa do ľudských myslí a činov diabol. Vtedy si človek väčšmi uvedomuje, čo je to vlastne Tradícia.
Tradícia je prenos múdrosti a prenos dobra. Tradícia je prenos syntézy, ku ktorej dospelo ľudstvo. Tradícia je prihlásenie sa k vlastným, Ábelovským génom – my sa hlásime k Tebe, Bože! A Tradícia, ktorá sa tak fenomenálne prejavuje v tajomstve katolíckej liturgie, sa nevymedzuje iba na Cirkev, ale prerastá do každej ľudskej činnosti. Všetko konať najlepšie, ako sa dá. V najvyššej poctivosti a obetovaní Bohu. Vo veľkom hrdinstve zrieknuť sa zla, ako vravíme v slove Abrenuntiamus počas veľkonočnej liturgie. V prihlásení sa k Tradícii, ktorá je reťazou, aby sa ľudský život neodohrával naprázdno odtrhnutý od minulého a budúceho, a aby sa neopakovali už vykonané chyby.
A tak keď sa dívam na tento prebúdzajúci sa jarný svet, ktorý viac než akékoľvek iné ročné obdobie svedčí o zákone žiť; všetko mi napovedá o potrebe Dobra vo svete. Napovedá o zmysle ľudského života, ktorý tak jasne svedčí: kto miluje, bude žiť a kto nenávidí, zomrie. Svet, ktorý svedčí, že v ňom niet miesta pre skepsu, že je to choroba ľudskej duše, keď tak rád odvádza od myšlienky na skutočnosť Boha diabol. Kto zachraňuje, sám bude zachránený.
A preto keď v sebe aj napriek rozpadajúcemu sa svetu a útoku na štruktúry všetkého, čo predtým stálo pevne; naďalej posilňujeme vieru... A keď zachraňujeme Tradíciu... Zachraňujeme tým seba.
A pre ľudskú dušu niet väčšej odmeny, než keď zistí, že je s ňou milosrdný Boh, ktorý ju spasil. A celý svet sa zdá taký zázračný, ako keď v ono skoré ráno prišli ženy s olejom ku Kristovmu hrobu. A popri koľajniciach sa naďalej belie aprílový sneh, čo nestvorili ľudské ruky, a predsa sa ho dotýkajú a tajomne krehnú pri dotyku s jeho zamrznutým telom... A sneh sa belie ako anjel nad prázdnym hrobom Kristovým.
