Chcela som sa tej hudby dotknúť, ale nebola hudbou. Chcela som zachytiť, čo sa dotklo mojich uší, ale neozvalo sa nič. A dotkla som sa klavíru a priložila ťarchu k hlasivkám, ale zovšadiaľ sa rozozneli len tóny, ktoré nedokázali zachytiť to rajské, čo mi zaklopalo na dušu. A rozvinulo sa to v hrudi a vstúpilo to do očí. A oči pokľakli.
Zrazu sa mi zdalo, že je to čosi také vznešené, čo iba zraňujem slovami a svojou vlastnou myšlienkou – lebo čo je myšlienka? Akoby sme si požičiavali kúsok bytia a chceli ho zrazu vyjadriť prostredníctvom seba, ako si náhle odtrhnem kúsok hudby keď sadám za klavír – a hudba je odrazu preč, zostali len moje ťažké prsty a verné piano, ktoré len presne zopakuje pohyby prstov, čo ho oslovia.
„Hej, zázrak, počkaj...“ chcela som ešte zavolať. Teraz už viem, že za svetom je ešte jeden svet; teraz už viem, že je aj iná hudba, než tá, ktorá verne slúži ľuďom na zemi a ktorú ohýbame ako sochár nepoddajný kus mramoru a opracúvame ju; keď jej chceme dať tvar, aby sa zaskvela v plnosti krásy skomponovanej skladby. Teraz už viem, že existuje svet, kde vôbec nie sú podstatné otázky, kde neexistuje logika búriaca sa a spurná, keď do nej čosi nepasuje; kde neexistuje výrok: „ten je väčší ako tamten“, ani to známe: „veď to je predsa márnosť“ a „a čo si pomyslí...“
Teraz sa ešte plná očarenia dívam za motýľom dvíhajúcim sa do výšky a pýtam sa, načo sú vlastne všetky písmená, keď on aj tak JE, keď ja ho i tak cítim a i tak by som ho nedokázala zachytiť. A on ukáže na dejiny, na lásku, ktorá nikdy nie je v nás, ale odkiaľsi sa nám jej dostáva. A zrazu ukáže na poéziu ako na najvyšší cit, hľadajúcu si cestu od jedného človeka k druhému.
V diaľke možno ešte zaznie: „Ale to predsa nie je možné...“ – a celý zázrak sa zrazu zmení na sladkú pravdu; čo všetko obsiahne srdce.
A tak kým ešte nie sú Letnice, kým ešte vonku vonia čakanie Svätodušných sviatkov... Pokiaľ ešte ležia neschodené kamene na ceste do Emauz a stromy šepkajú o sviatku päťdesiateho dňa... Prišla som poprosiť o pokoj. Kým ešte nie je sviatok Letníc, keď sa zjaví biela holubica a odrazu je všetko inak; kým trvá ešte starý čas, v ktorom bývame horliví ako apoštoli, no vzápätí presne takí slabí a zrádzajúci... Kým presne ako apoštoli v slabej chvíli vravíme: „To sú prisilné slová...“ a myslíme na svoju obhajobu... Kým máme v duši otázky a hnev akoby nám pod jazykom sedel farizej... Prišla som poprosiť o pokoj a o cit. Nech sa rozmnožia v ľudských dušiach ako obilie. A nech rastú, rastú... do Krásy a do Sily, ktorú tak veľmi potrebuje tento čas.