reklama

Moje zrkadielko (na čo myslím, keď by som sa mala učiť) II.

„... (M. Buber) nevidí, jak falešné jsou tyto pocity viny. Jak příjemné je cítit se vinným, když člověk nic špatného neprovedl, jak ušlechtilé! Zatímco uznat skutečnou vinu a kát se je velice obtížné a sráží to člověka na kolena. Německá mládež je dnes všude konfrontována s muži, kteří svými hodnostmi a úřady či veřejným postavením určují tvář země a skutečně se něčeho dopustili, aniž by cítili vinu. Normální rekací mládeže na tento stav věcí by bylo rozhořčení. ... (ale ona je) pod tlakem velice současných a velice skutečných problémů, utíká do oblasti citů a laciné sentimentality." H. Arendtová, 1956 Pamätám si, keď sme boli na gymnáziu na školskom výlete v Osvienčime. V ten deň sme boli smutní...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

...k stene, kde sa strieľali väzni, sme položili kvietky, fotili sme hŕby topánok v čiernobielom režime alebo tabuľku „Stój!" pred elektrickým drôtom a potom sme písali do školského časopisu články typu: „A bolo to smutné a hrozné...", „Ako mohlo byť vôbec niečo také možné..." alebo: „Musíme sa snažiť, aby sa tá hrôza už nikdy viac nezopakovala." A potom sme chodili v piatok večer do baru, potom sme sa pohádali s rodičmi, potom sme sa pohoršene pozerali na učiteľa, ktorý mal k čiernemu obleku biele ponožky a už sme úplne zabudli na to, kde sme to boli a čo sme videli.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na jednej strane - čo sa dá čakať od šesnásťročných detí. Na strane druhej - aké povrchné.

Občas mám pocit, že sa s tou lacnou sentimentalitou pretrhlo vrece. Všetko sa hodnotí príliš úzkospektrálne. Dobré - zlé. Pekné - škaredé. Demokracia - komunizmus. Dobrá Pražská jar - zlí Rusi. Utlačovatelia - utláčaní. Bezprávie - ľudské práva. A potom sa urobí veľmi veľa zbierok, veľmi veľa výstav fotografií, veľmi veľa detailov na ruky rybárov z Karibiku, na vychudnuté deti, veľa jednodňových precitnutí, keď si pripichneme na kabát žltý kvet a mladým ľuďom v metre aspoň raz nepovieme: „Dúfam, že s tým nepôjdete večer do krčmy!". Ukáže sa nám smutná fotka a musíme byť jednoplošne smutní. Zo zvukového záznamu americkej komédie sa ozve smiech - a sme veselí. Pustí sa pesnička, o ktorej sa prehlási, že je hitom tejto sezóny - a aj sa ním stane. Tie posledne spomenuté príklady by som aj oželela. Ale keď sa biznis s citmi prenáša aj na oblasť ľudského utrpenia bez toho, aby sme sa nad ním zamysleli, bez toho, aby sme ho negeneralizovali...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A možno ešte viac ma mrzí, že to „dobro" a „zlo", to „chvályhodné" a „odsúdeniahodné" sa prenáša do vzdialených kategórií, akoby bolo symbolom dobrého skutku hodenie mince do plastovej pokladničky za pokladňami v supermarkete a zlom sa stalo konanie masového vraha kdesi v Holandsku. A na to konanie v našom najbežnejšom, úzkoprsom živote, tam kdesi na ulici a medzi stenami paneláku, sa zabúda.

-----

DRUHÝ PRÍBEH

„Tento zplynovač lidí si snadno, zcela snadno opět zvykne na spravedlnivý řád. Potkáte ho, když si budete chtít v Mnchově koupit známku, u přepážky na poštovním úřade, nebo vám v obchodě prodá doutníky, nebo je ředitelem hotelu a přátelsky vás pozdraví, a pakliže při placení účtu dáte tomu zplynovači omylem o 50 feniků víc, vyběhne za vámi, třeba i po čtvrthodině, aby vám těch 50 feniků vrátil, a než k vám dojde, dá možná ještě plačícímu děcku kus čokolády, kterou chtěl původně přinést svému dítěti."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

M. Picard

Vždy, keď mám pocit, že mi trochu hrubne duša - keď sa z obvodu osiky mení na mohutný dub, keď sa mení zo štíhlej Jaspersovej Otázky viny na Hľadanie strateného času, keď sa mení z blúzky na futrovaný kabát - myslím na to, aké to bolo tam. V detstve. Existovalo v ňom jedno hnedovlasé dievčatko, ktoré malo po celom sídlisku uzavreté spojenecké zmluvy s túlavými mačkami a s ľútosťou im nosilo trochu šunky, liečilo ich mláďatám zahnisané oči a neexistoval psík, okolo ktorého by prešlo bez pohladenia. To dievča liezlo na stromy a vždy, keď sa mu na nejakom konári pošmykla noha a podrážka tenisky so zaprašťaním odlúpla vrstvu starej kôry, povedalo: „Prepáč." V tých časoch sa ešte po uliciach premávali húfne Škody 120, starý typ so zaoblenými a nový s hranatými brzdovými svetlami, ktoré im dodávali tak trochu melancholický výraz. Jedna taká bola aj u nich doma. A vždy, keď bola príliš veľká zima alebo priveľké teplo a štartér si povedal, že dnes spolupracovať nebude, dievčatko ľutovalo hlasné vykašliavanie auta, dievčatko ho nenápadne hladilo malíčkom po kožených sedadlách a vravelo: „No tak, už sa netráp... No tak, upokoj sa, autíčko zlaté..." A bolo to presne to isté dievča, ktoré si vo februári zakrývalo oči, aby sa nemuselo dívať, ako sa topí sneh, aby nemuselo počut jeho kričanie. A bolo to presne to isté dievča, ktoré sa v dvanástich vláčilo po záhradách s Remarqueom a v noci strašne plakalo, prečo nemá také široké srdce, aby do seba mohlo prijať aspoň desatinu toho utrpenia...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale to je idealizácia. Ale to je štylizácia. Ale to nie je dobré.

Pretože. Presne v tom istom čase, v tom meste, kde radiátorom vystupovali žlté vyčítavé rebrá a kde sa gotická katedrála s jedným okom hodín na veži ako kyklop nestihla čudovať, kde sa okolo nej zrazu vzali tie vrstvy šedivých sídlisk, bývalo dievča, ktoré bolo strašne sebecké. Občas bývalo pyšné, mnohých ľudí odpísalo na prvýkrát, neustále na seba upozorňovalo, bilo sa s chlapcami, chcelo mať veľa, viac a ešte viac hračiek a snívalo často o sebe a predstavovalo si samú seba v tých najvyšších funkciách.

„... to je hrozné, že takový člověk o svém vraždení už neví - stejně jako tenkrát, když vraždil a posílal do plynu, už nevědel o tom, že před několika týdny prodával známky nebo doutníky či zdravil hotelové hosty a že týž člověk, který dnes opět sedí u okénka na poště nebo v trafice, může zítra opět vraždit a posílat do plynu."

Myslím, že tieto Picardove slová, neplatia iba na nacistov, na komunistov, na násilníckych ľudí za dverami bytu a zároveň ochotných kolegov v práci, na umelcov ušľachtilých na papieri a zatvrdnutých v skutočnom živote, na citlivé a zároveň kruté desaťročné dievčatá. Tie slová platia na každého z nás. Aj na mňa v tejto chvíli, keď píšem tieto písmená a niektoré myšlienky kvitnú ako drobné lúčne kvetiny, niektoré pyšne ako kytice v kvetinárstvach a niektoré sú úplne mŕtve.

Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu