Bolo to azda prvýkrát, čo som mohla naplno precítiť, ako všetko v mojom živote smeruje k jednému jedinému bodu – k jedinej udalosti a napokon tá udalosť naozaj nastane a všetko sa po nej zmení tak, ako to bolo predpovedané. Ako všetko smeruje k jednotlivým bodom v našom živote, k ľuďom, k okamihom precitnutia, obrátenia sa, ľútosti alebo smrti. Ako všetko v starozákonných dejinách smerovalo k narodeniu, ukrižovaniu i zmŕtvychvstaniu a ako raz naozaj príde druhýkrát Kristus, presne tak, ako predpovedal.
Tak počas čakania, prípravy, deviatich dní v modlitbe, keď sa mi až nechcelo veriť, že ten deň vskutku nastane – tak všetko smerovalo k sviatosti birmovania.
Koľko lásky, koľko sebapoznania – teda uvedomenia si vlastnej ničotnosti a úbohosti celého ľudského pokolenia nebyť Krista – plynie zo zamerania myšlienok na Ducha Svätého, na najtajomnejšiu osobu Svätej trojice, ktorú modernisti a liberáli úplne eliminovali vo svojich modeloch kresťanstva, hoci sa práve poznaním a pôsobením Ducha Svätého radikálne mení život človeka. Aké naplňujúce je rozjímať o sacrum septenarium, siedmich daroch Ducha Svätého a precítiť, že ich milosťou Božou môže človek naozaj získať – len keby ich vedel správne využiť a čerpať z nich. Veď podobne nevyužívame naplno ani vlastné srdce, vlastné svedomie, vlastnú obetavosť, vlastné sny, vlastné oči a ústa a ruky a úsudok – a celý život preteká okolo nás a cez nás iba ako prúd vody, čo nedokážeme zachytiť. A iba ako znôška neprávostí a nesprávností, ktorých sa vedomky či nevedomky dopúšťame.
A tak keď po spovedi v ten deň zaznel hymnus Veni Creator Spiritus a prosba „mentes tuorum visita“ a „accende lumen sensibus“... Slávnosť sa začala a ja som sa snažila vnímať každý detail toho dňa, aby som si ho uchovala v sebe ako najväčší poklad života. Kázeň otca biskupa v jazyku, ktorý milujem; belosť šiat aj duší jemných dievčatiek kľačiacich predo mnou; vznešenosť obradu navonok – aby jeho forma presne zodpovedala jeho posvätnej podstate; pokľaknutie, keď miništrant pobozkal biskupský prsteň a berlu ako symbol celej Cirkvi.
A potom prichádzala už tá tajomná chvíľa, na ktorú som tak dlho čakala, ako keď očakávame milovanú osobu a ona napokon príde. Alebo akoby celý náš život smeroval k akémusi bodu, k akémusi miestu a až teraz sa vyjavilo, že ten zázračný okamih nastal práve dnes. Akoby sa čosi vo mne naplnilo a uzavrelo – a všetko som preciťovala ešte väčšmi, lebo som sa pre túto sviatosť rozhodla sama v dospelom veku.
Potom som už začula tak sladko vyslovené meno „Mária“ a slová: „signo te signo crucis et confirmo te chrismate salutis...“, a na pleci som cítila ruku mojej drahej birmovnej mamy. Tá ruka stále spočívala na mojom pleci ako opora počas tohto niekoľkosekundového okamihu, ktorý však trval celú večnosť a do večnosti sa zapisoval. Keď som cez zatvorené oči cítila, ako biskup kladie ruku na moju hlavu, ako predo mnou robí znamenie kríža, ako znamená moje čelo križmom voňajúcim ako živica borovíc – a bolo to tu. Tá radosť, tá radosť, tá nepochopiteľná radosť, keď som mala azda prvýkrát v živote pocit, že rozumiem básnikom, čo písali o radosti takej, až sa človeku „tají dych“. Tá radosť, keď sa všetky myšlienky koncentrovali iba na tento okamih. Keď všetky myšlienky ďakovali Bohu a odprosovali ho za všetky hriechy minulé i budúce. Keď boli inak prázdne a úbohé ľudské ruky, čo vedia ubližovať a konať zlo, plné milosti... A ako povedal Kristus, že nám zošle Tešiteľa – odrazu bol Tešiteľ naozaj tu a ľudská duša spolu s ním v nekonečnom šťastí.
Už sa mi nemihali pred zatvorenými viečkami obrazy dnešného dňa. Presvetlená krajina okolo Jihlavy a starý pán zo Slovenska, čo sa mi prihovoril na brnianskej stanici. Ani to, ako mi vravel o birmovaní i o tom, že jeho samotného čaká už len posledné pomazanie a Božie náručie. Odrazu nebolo nič, ani krása posvätných predmetov okolo mňa, ani beloba dievčatiek kľačiacich vpredu, už bola iba radosť, radosť z Boha, ako lúč svetla predznamenajúci vychádzajúce slnko večného života.
A tak ďakujeme Duchu Svätému, že na nad nami zmilúva a že obnovuje tvárnosť tejto zeme. Tejto zeme, v ktorej nenávidíme a zrádzame; kde sa búrime proti celému poriadku stvorenia a kde búrame, aby sme potom znovu stavali, dvíhali z ruín a ľutovali.
Príď, Duchu Svätý – modlíme sa dnes, ako sa pred storočím modlil o mier v Krvavých sonetoch Pavol Országh Hviezdoslav. Príď, Duchu Svätý, k nám, čo reptáme akoby sme vraveli, že sa nám máli tento život. Zostúp na nás, čo sa dívame v obývačkách na vojny a nenapadne nám, že umierajú ruské a ukrajinské deti. Zostúp na nás, čo sme zabudli ďakovať za Slovensko a za to, že sme mohli toľko desaťročí zažívať mier. Navštív nás, čo už ani nevnímame a nebijeme na poplach, ako ťa každý deň viac a viac vytláčajú zo škôl, z učebníc, z veží a z domov, z retiazok na krku a z dejín. Zmiluj sa nad nami, ktorí sa ani neprežehnáme pred kostolom a necítime, že je tam v Hostii premenený Boží Syn. Zmiluj sa nad nami, čo sme pyšní na vlastné postavenie a vlastný intelekt a myslíme si, že všetko nám prislúcha a všetko vieme. Zmiluj sa nad nami, nad Európou, čo povraždila nenarodené i narodené deti a čo svoje matky, starobu a smrť schovala do starobincov. Zmiluj sa nad nami, čo sme opľuli vlastných hrdinov, čo sme potupili čestných, čo sme sa vyviezli na výťahoch slávy, ktorú si zaslúžili iní. Príď ku nám, čo vchádzame do kostolov, čo kľačíme pri svätom prijímaní, čo sa tebou hrdíme, a predsa sa navzájom nenávidíme, kritizujeme a nežijeme podľa Teba. Zostúp na nás, čo vstávame z postelí s povinnosťami a pýchou a s rovnakou pýchou a sebaistotou si aj líhame spať. Príď, Duchu Svätý, ku nám, k nehodným, čo iba premieľame múku slov. Nemáme nič, iba svoje biedne slová, aby sme ťa chválili.
Duchu Svätý, zošli milosť svoju, nech sa Európa v tebe obnoví a znovuzrodí, lebo ty máš síl dosť, že by si stvoril i desať kontinentov vernejších a nádhernejších, než táto Európa. Naplň srdcia svojich verných. Emitte Spiritum tuum, et creabuntur. Et renovabis faciem terrae.
