Chrám Panny Márie Snežnej sa týči nad panorámou Prahy možno trochu nenápadne. Požehnáva mestu vysokou belostnou klenbou a šírkou striech – a takto stojí už stáročia, keď sa upustilo od monumentálneho plánu postaviť v Novom Meste sto metrovú katedrálu, ktorá by predčila všetky chrámy v kráľovstve. Takto sa vyníma na slávu Spasiteľa a pri nohách jej ležia františkánske záhrady. V lete sem chodievajú turisti a mnohí z nich sa osviežia v chládku pri detských preliezkach, zmrzlinárňach a pri peripetiách ruží, plačúcich lupeňmi v hustých vytvarovaných porastoch. Ale dejiny mesta – a možno to, prečo to mesto ešte môže stáť omilostené; posväcuje chrám aj niečím iným. Smrťou štrnástich mníchov počas konfliktu cisárskych bratov Rudolfa II. a Mateja II.
Tak sa zdá, že dejiny prenasledovania katolíckej cirkvi v Čechách trvajú kontinuálne až dodnes. A tak sa zdá, že dejiny Čiech sú plné drobných „občianskych vojen“ len potvrdzujúcich to, že český národ nie je jednotný, resp. že kdesi v spodných vodách prebieha boj o dominanciu v krajine, ktorá je v rukách živlu, ktorý sa nedá nazvať inak ako cudzí.
Dejiny mnohých kláštorov by sa mohli nazvať dejinami sĺz. Obdobne to bolo i s františkánskym rádom, ktorý mal v Čechách v najnepriaznivejších obdobiach iba 17 členov. O niekoľko desaťročí sa situácia pomerne stabilizovala, ale to iba v otázke počtu. Vzťah časti obyvateľstva mesta bol k tým, ktorí si uvedomovali vážnosť sveta, taký nevraživý, že stačil len malý podnet, aby sa premenil do ozbrojenej akcie. Ten podnet nastal v roku 1611, keď si cisár Rudolf II., už dlho zápasiaci s českými stavmi, rozhodol prenajať vojsko Leopolda Pasovského na posilnenie svojej pozície. Táto udalosť vstupu žoldnierskeho vojska na územie mesta, známa ako „vpád Pasovských“ až po Malú Stranu, roznietila dezorientovaný a podráždený dav natoľko, že vstúpil do ulíc a vyplienil kláštory na Slovanech, v Karlove, na Zderaze a napokon aj františkánsky kláštor pri chráme Panny Márie Snežnej.
Zavraždených bolo štrnásť mníchov – niektorých len pripravujúcich sa na zloženie večných sľubov. Niektoré z vražedných nástrojov, bodných zbraní a kyjov, si môžu pozrieť návštevníci výstavy usporiadanej pri príležitosti výročia tejto udalosti v ambite kláštora.
Treba si položiť otázku, prečo sa o tejto udalosti tak málo vie, resp. či nemá hlbšie pozadie a korene. A tak, ako nám drobný otvor na stropnej klenbe chrámu (odtiaľto zhodili lúpežníci z viac než tridsať metrovej výšky dobodané telá vysvätených mužov) pripomína; že každé miesto, každá krajina v ktorej sa nachádzame, má svoje dejiny, ktorých dôsledky nikdy neprestali trvať... A že pod každým mestom žijú a nikdy nezomreli jeho dejiny – tak sa skrýva niečo pod našou dušou. Zväčša je to hriech, ktorý sa volá pýcha a pasivita. Keď nehovoríme o tom, o čom máme a o čom zatiaľ hovoriť môžeme. A ak by som ten hriech mala zúžiť na spisovateľskú obec, je to hriech písania z vlastnej žiadostivosti; hriech písania toho, čo je pohodlné a ľúbivé a hriech písania pre vlastné uznanie. A volá po náprave.
